Po našom návrate z cestovania sa bolo treba zaradiť do normálneho života. Takže opäť do kuchyne a bez odvrávania. Sezóna dažďov je rozbehnutá teda roztečená na plné obrátky. Voda sa valí z Bogoru priamo do Jakarty. Obyvatelia hlavného mesta nás nemajú veľmi v láske, myslím nás – obyvateľov Bogoru. Pravidelne ich totiž zaplavujeme. Predtým zvyklo pršať každý deň vždy poobede, teraz začne ráno a pokračuje to celý deň. Musím si zohrievať vodu, keď sa sprchujem. Z toho vyplýva, že zima tu udrela naplno :D
Okrem toho som sa začala o trochu viac venovať aj ruštine. Keďže už spomínaný uzbekistanský mládenec Jama - svojho času žijúci tutok vedľa nás - študoval na ruskej škole, občas trochu praktikujeme.
Kulinárčina mi už prudko napáda mozog a opantáva myseľ. Minule som niekomu namiesto LETS MEET napísala LETS MEAT. Čo k tomu dodať no.
V Cold kitchen nám zaobstarali nové nože značky Zebra, ak by ste sa pozreli na moje prsty je vám jasné, že dobre režú. Ale nie je to zase až také dramatické samozrejme.
Konečne sa mi podarilo dostať sa aj do paláca Istana Bogor. Je to už dávnejšie zmienený palác okolo ktorého sa presúša neuveriteľné množstvo srncov, srniek a sŕňať. Túto budovu postavili ešte Holanďania a pôvodne priviezli 12 srniek z oblasti medzi Indiou a Nepálom. Dnes sa ich počet dokopýtkoval na číslo 650. Mala som z toho ohromný zážitok prechádzať sa v tom areáli spolu so zvermi a samotný palác je tiež nádherný. Bol sídlom indonézskeho prezidenta Sukarna, ktorý miloval umenie a ženy. Vraj mal 9 manželiek a v jeho zbierkach je nespočetne veľa obrazov a sôch žien.
Minule som sa pristihla pri tom, ako som vo vytržení v supermarkete prezerajúc si všetok tovar čo majú. Srdce mi piští po green japanese noodle, omáčke z citrónovej trávy a z kurkumy či čokoláde Hershey, ktorú ľúbim odkedy som bola v Amerike. A tak si všetky výrobky len lačne prezerám a čakám na peniaze zo štipendia. Pozorne si študujem zloženie, etikety a potom výrobok so zlomeným pohľadom vraciam späť do regálu. Objavila som aj okru a keď som ju krájala a videla hviezdičky, ktoré krájaním vzniknú, bola som skoro pohnutá od dojatia :D
Zvyknem si kupovať zeleninu, ktorú nepoznám ako napríklad winged bean – po indonézsky kecipir – a potom ju googlim a hľadám čo s ňou. Príde mi to dobrodružné rovnako ako odkrývanie nejakého tajomstva či skladanie skladačky.
V rámci mojej praxe som sa presunula aj do cukrárskej prevádzky s názvom Klappertaart, je to zároveň aj názov dezertu, ktorý sa tam pripravuje. Atmosféra je tam uvoľnenejšia, nemusím mať na hlave kuchársku čiapku a celý deň tam hrá hudba. Trápim sa tam s kysnutým cestom, skladám tam palacinky do rôznych tvarov a snažím sa zdokonaľovať v indonéžštine, keďže angličtina tam veľmi nejde. Robí sa tam väčšinou kolektívne, to znamená, že jednu činnosť vykonáva naraz aj päť ľudí. Tento prístup mi ako individualistovi vyhovuje menej, ale snažím sa zaradiť a vyčnievať z rady len výškou. Ale je napríklad príjemné keď sa rozprší a cez otvorené dvere počuť ten lejačisko, pričom my sme vnútri a počúvame nejaké tie jemné melódie. Má to svoje čaro veru.
Bolo mi veľmi smiešne, keď som si tam opisovala recepty zo šanónu, ktorý bol polepený a dochytaný. K tomu mi šéf doniesol creme brulle a bola som obkolesená slanými a sladkými snackmi. Myslím, že to by mohla byť cesta ako pribrať :D Popritom mi Indonézania zvedavo nazerali ponad plece a snažili sa rozlúštiť moju zmes indonéžstiny, angličtiny a slovenčiny.
So spolubývajúcou Zuzkou radi chodíme na pasar – trh – nakúpiť všetko jedlé a išli sme kuknúť aj do cukrárskeho obchodu. Kúpili sme si parný hrniec a vyskúšali urobiť koláč s kokosovým mliekom. Vyšiel fantastične. Aj Jama a Miro sa museli aktívne zapojiť a podieľať sa na pečení. Vládne tu varechová krutovláda.
Ináč v tej cukrárskej prevádzke kde praxujem som si plne uvedomila, že oveľa radšej pripravujem slané jedlá než sladké. Čo som už aj predtým samozrejme tušila. Nejak nie som na presné dávkovanie a váženie. Vyžívam sa v “slobodnom“ korenení hlava-nehlava. Pre mňa je vôňa cibule a cesnaku na rozpálenom oleji najlepšia na svete, len máločo ju dokáže prekonať. S touto arómou nemôže súťažiť ani roztápajúci sa hnedý palmový cukor s kokosovým mliekom. Koniec výlevu :D
V mojej novej uniforme
Keď som cez víkend cestovala do mesta Bandung, prihodila sa mi taká vec. Vystúpila som na miestnej stanici a čakala som na svojho známeho. To že sa na vás okamžite vrhnú všelijaký taxikári a podobní prepravcovia už nie je žiadna novinka, oni vás ani nenechajú vystúpiť z autobusu pomaly. Tak som sa išla postaviť niekam nabok, ale čo čert nechcel nalepila sa na mňa skupinka asi piatich mladších detí. Chceli odomňa peniaze, čaj ktorý som práve pila, začali ma chytať za oblečenie a ruksak a nedalo sa ich zbaviť. Začalo to byť ozaj nepríjemné. Tak som už nevedela kde sa podieť, jediné riešenie bolo vojsť do obchodu. Oni však išli za mnou a ukazovali čo im mám kúpiť :D No prekerná situácia každopádne. Našťastie ich predavač vykázal z obchodu. Oni mi však naďalej cez sklo znakovali, že ma teda počkajú vonku. No to teda určite nie. Spýtala som sa predavača, či tam môžem zostať kým príde môj známy. Boli veľmi ústretový, dali mi aj stoličku. Tak som sa tam rozložila a začítala sa do svojej publikácie Herbs and Spices.
Minulý týždeň sme si urobili výlet do Safari. Bolo to výborné. Do auta vám strkajú hlavu rôzne lamy, byvoláci, či zebry a sú sakramentsky blízko. Pôsobivé boli najmä mačkovité šelmy, ktoré mi pripomínali môjho Mickoša a Mirovho Mačiaka.
Mickos
To sú naši kocúry, ktorí sa nás snažia domestifikovať. Ide im to viac-menej úspešne. Sú to pouličáci, ale chcú sa transformovať na domácich miláčikov.
Maciak
Ale späť k safari. Vyskúšali sme tam aj 4D kino, tradične už horor house z čoho nie som nikdy veľmi nadšená no :D, loďky a aj sme si šáhli na leva.
Uj, to vám bolo veľmi dobré. Zakončili sme to chutným jedlom v jemenskej reštaurácii a mätovým čajíkom.
Čas sa mi tu už príšerne rýchlo kráti, ale tak aspoň sa o chvíľu uvidíme a zjeme niečo dobré! :D
Posledna so slonom
