Sladko-trpký záverečný

Tento príspevok je už úplne najposlednejší. V piatok odchádzam na rodnú hrudu, tak ešte poreferujem ako sme sa s mojou slovenskou návštevou mali.
Bejka so Sašikou prileteli v plnej polnej, aj s parenicami a gombaseckou klobásou. Tým vyplnili moje inštrukcie a urobili ma veľmi šťastnou :D

Chcela som sa im venovať naplno už od začiatku, ale chytila som zápal do pravej nohy, konkrétne v oblasti kotníka. Príčinu neviem, ale noha bolela ako čert a napuchla do nevídaných rozmerov. Išla som najprv do Puskesmasu, čo je v podstate nemocnica pre chudobných. Nejako som tam doskákala a oni sa snažili prísť na to, v com tkvie môj problém. Spýtali sa ma aj, či nemám zlomené srdce čo s mojím zápalom iste silno korelovalo. Posledná otázka bola či neberiem drogy, čo ma už úplne odrovnalo a radšej som išla na polikliniku.

Dostala som antibiotiká a nariadenie, že sa mám šetriť. Ale späť k návšteve. Baby sme privítali v našom slume, boli nadšené z moslimských zvolávaní na modlitbu – najmä v skorých ranných hodinách - z divokej dopravy a vrhania sa pod autá, keď chce človek prejsť cez cestu a z našej riečky pod oknom, kde prúdia všetkyyyy splašky a miestne ženy v nej perú svoje oblečenie.

Myslím si, že Bogor ich plne očaril :D a aj miestni obyvatelia, ktorí sa opäť nezapreli a vykrikovali Mister, Mister čo im hlasivky stačili.
Zvykli si aj na naše jašterice či na moju dotieravú mačku, ktorú kŕmim vanilkovým mliekom a občas jej kúpim aj Whiskas – stravuje sa lepšie ako ja :D.

Dievčence som poslala na Bali o pár dni predomnou, aby som si mohla svoju nohu vyložiť na luster a pooddychovať si. Začali v meste Sanur a potom sme sa stretli v Ubude na centrálnom Bali. Po tých mesiacoch viac-menej bez európskej stravy som sa vrhla na pizzu, schnitzel či dokonca egyptské jedlo Koshari, taký som ja kulinár :D

V Ubude sme navštívili Monkey Forrest, kde je hŕba makakov a chrámy. Opičiaci sa kŕmia sladkými zemiakmi a fascinujú ich všetky náležitosti, ktoré majú turisti.

Ďalej sme sa presúvali do Anturanu, na sever Bali. Prechádzali sme oblasťou kde boli polia plné bielo-modrých hortenzií. Pre-krás-ne!
Anturan je malá rybárska osada, kde sme bývali blízko pláže.

Tá však viac pripomínala farmársky dvor. Bola tam všemožná hydina, malé čierne prasiatka či psy. Susedná Lovina bola o čosi viac turistická a upravená, všade boli pláže s čiernym pieskom.

Beine narodeniny sme oslávili večerou na pláži, pričom nám za chrbtom hrali miestni hudobníci a do toho kvíkalo čierne prasa. Videli sme ešte mesto Singaraja a pekný hinduistický chrám a odtiaľ sme sa už presunuli späť smer Denpasar a letisko.

Tam sme prespali a počkali na svoj ranný let do Jakarty.

Ešte v utorok ma čakalo interview v hoteli Salak. Súčasťou tohto hotela je totiž aj BHI Bogor Hotel Institute. Vyučuje sa tam aj psychológia v turizme, resp. v službách. Tak som robila pohovor na možného učiteľa tohto predmetu na diaľku cez skype. Pohovor to bol humorný, prišiel aj učiteľ, ktorý tento predmet vyučuje. Starší, nonšalantný a rozpustilý pán, ktorý žil 15 rokov v Belgicku a európska realita je mu blízka. Okrem toho, že mi povedal, že jeho náboženstvom je spodné prádlo, dal aj pozdravovať Bratislavu a Dunaj. Takýto učiteľ je silná konkurencia poviem vám :D Na záver sme pozerali videa o Slovensku na youtube a skončili sme až pri vystúpeniach relácie America's Got Talent. Taký úplne štandardný pohovor :D
Uvidíme, ako to teda celé dopadne, výsledky mi ešte nie su jasné.

Bejka aj Saška sú už šťastne docestované na Slovensku a ja ich o pár dní budem nasledovať.

Sedem mesiacov ubehlo rýýýýchlo. Summa summarum bolo to tu obohacujúce aj úplne odlišné. Niekedy to dávalo dosť zabrať, niekedy ma to tu nesmierne tešilo. Hlavne som sa snažila využiť každý deň, učiť sa, veľa sa smiať a nezblázniť sa z toho celého :D

Užívala som si nové chute, vône, kombinácie. Stretla som veľa ľudí na ktorých len tak ľahko nezabudnem, vďaka ktorým bol tento môj pobyt príjemnejší a humornejší. Veľa som varila, cestovala, ochutnávala, spoznávala a ľúbila.

Áziu treba skrátka zažiť, bezpodmienečne :D

Cez to všetko sa na vás veľmi teším a verím, že aklimatizácia prebehne ein-zwei!
Sampai jumpa

La Dolce Vita a singapúrska realita

Veľavážení čitatelia, opäť sa hlásim, nemajte mi to prosím za zlé :D Ľúbim archaizmy no.

Ale poďme k veci. Čo sa týka mojej stáže v hoteli Salak, je zdarne ukončená. Doobedie dňa svätého Valentína som strávila v cukrárskej prevádzke Klappertaart. Ako sme tam pripravovali koláče a popritom počúvali romantické pesničky, tá sladkosť bola všade okolo nás. A tak som si sama pre seba vyslovila hypotézu, či romantická hudba zvyšuje sladkosť zákuskov.

Šéfom spomínanej prevádzky je sympatický pán v stredných rokoch s ktorým sme zvykli preberať trendy v indonézskom varení a pečení. Rozprávali sme sa o tom, že čo sa týka spôsobu prípravy koláčov a snackov, Indonézania ich buď pripravujú v pare alebo ich vyprážajú. Pán cukrár spomenul, že je to spôsobené tým, že Indonézania nepoznali v minulosti pec a v súčasnosti je pre nich ešte stále drahá, takže sa pridržiavajú tradičných spôsobov prípravy.

Poobede som sa presunula do Cold Kitchen, kde som našla úplne vyčerpaných kolegov a špinavú kuchyňu. Pustila som sa do upratovania a oni si zatiaľ sadli do kúta a zaspali spánkom spravodlivo unavených.

Posledným miestom mojej stáže bola tradičná indonézska kuchyňa Ayam Goreng Fatmawati. Pripravuje sa tam najmä tofu, tempe, tradičné polievky, jedlo v banánových listoch a iné. Na tomto mieste to majú pevne v rukách skúsené kuchárky - postaršie ženy po indonézsky ibu. Ovládajú všetky panvice, woky a iné predmety, ktoré môže byť použité ako zbrane.

Kvôli tomu, že mi skončili polročné študentské víza som musela vycestovať z krajiny a kúpiť si mesačné víza na marec. Rozhodla som sa pre blízky Singapúr. Lietadlo malo veľmi ranný vzlet už o 5:40 a keďže som sa na letisku vyskytla už o pol druhej ráno, nezostávalo mi nič iné len si nachvíľku pospať na svojom ruksaku vo fajčiarskej zóne. Tam som našla svoje útočisko a jediné prázdne miesto.

Singapúrske letisko Changi je druhé najväčšie v Ázii a chcela by som tam bývať, otvorene sa priznám :D . Je tam skrátka všetko – kino, masážne kreslá, baby care room a všemožné služby.
Ani sa mi odtiaľ nechcelo vyraziť do mesta, tak som sa tam pomotala, naraňajkovala a poobkukávala impozantné toalety :D
Odtiaľ som išla dopravou MRT – Mass Rapid Transit – do Gardens by the Bay. Tieto záhrady ponúkajú všemožnú flóru a najmä superstromy, čo sú konštrukcie, ktoré začínajú obrastať zeleňou a sú prepojené mostami. Tieto záhrady sa nachádzajú v blízkosti známeho 5hviezdičkového hotela Marina Bay Sands.

V porovnaní s Indonéziou tam vládne prísny poriadok, čistota a prehľadnosť. Za jedenie a pitie v metre sú obrovské pokuty. To ma trochu stresovalo, keďže som zvyknutá piť úplne všade. Tak som vždy po vstupe do metra len naprázdno pregĺgala a naprázdno lapala po mojej fľaši s vodou.

Ďalšou zastávkou bola botanická záhrada. No nechoď niekde, kde je to zadarmo :D Najprv som vošla do altánku, tam som hneď zaspala. Spala som aj v metre, aj v lietadle. Vzhľadom k tomu, koľko som prespala je obdivuhodné, že si z toho dňa dosť veľa pamätám. Dávam like zázvorovej záhrade predovšetkým.

Presúvanie sa MRT ma bavilo a tak som vyskúšala linky všetkých farieb. Úprimne, niekedy som trafila na prvý pokus, niekedy na štvrtý, ale nakoniec som sa vždy dostala tam, kde som zamýšľala. Veď aj cesta je cieľ, no nie? I keď občas poteší do toho cieľa aj reálne dôjsť.

Na druhý deň som si prešla indickú štvrť.

Boli tam nádherne farebné domy, predajcovia potravín všetkého druhy, skrátka túlať sa ulicami ma nikdy neprestáva baviť. A hlavne v Singapúre sa nemáte šancu stratiť. Všetko je výborne označené, bezpečné, je to WC friendly krajina :D a všade sú fontánky s pitnou vodou a lavičky.
Ešte som obišla tržnicu s jedlom a dala si výborný cesnakový naan – jesť miestne jedlo s miestnymi a s hŕstkou turistov, to môžem. Odtiaľ som sa presunula do čínskej štvrti. Všade boli povešané lampióny a lietajúce kone, to bolo rozprávkové.

Bol tam aj prekrásny budhistický chrám.

Priplietla som sa aj na najväčšiu nákupnú ulicu, kde je možné nájsť všetky drahé značky od Vuittona až po Pradu. No nehoráznosť! Až tak ma to nezaujalo. Viac ma baví obzerať jedlo a aj tak mi viac vyhovujú secondhandy. Otázka peňazí tu pravdaže nehrá žiadnu rolu :D

Okolo parlamentu a NAJVYŠŠIEHO súdu som prešla k Merlion parku, kde stojí ikona Singapúru: Poloryba-pololev. Ryba symbolizuje minulosť Singapúru, kedy bol rybárskou osadou a lev naznačuje pokrok a rast.

Musela som sa zastaviť v indickej reštaurácii, keďže mi deň predtým prudko zachutila táto strava. Dala som si jedlo Masala Dosa, čo je juhoindické jedlo, “palacinka“ plnená zemiakmi, zeleninou a korením. Boli k tomu rôzne chutney, ako napríklad kokosové. K tomu dobre padol Masala čaj. Nabudúce sa chcem ísť učiť kulinárstvo do Indie :D

Záliv Marina Bay je pôsobivý.

Sú tam aj drevené lehátka, no dokonalosť. Prešla som mostom menom Helix, ktorý je inšpirovaný štruktúrou DNA a keďže blízko bol bluesový koncert, usadila som sa tam a užívala si silné hlasy a nástroje v kombinácii s výhľadom na rieku Singapúr a všetky tie impozantné budovy na jej brehoch.

Záverom už len toľko, že Singapúr ma očaril viac než som predpokladala. Dnes sa už chystám do Jakarty na letisko, čakať Bejku a Sašiku. Baby prídu dovolenkovať a chceme spolu čosi pocestovať. Takže smer Bali a Lombok. Potom vám to náležite zreferujem. Do veľmi skorého videnia!

Cibuľa, cesnak a mačkovité šelmy

Po našom návrate z cestovania sa bolo treba zaradiť do normálneho života. Takže opäť do kuchyne a bez odvrávania. Sezóna dažďov je rozbehnutá teda roztečená na plné obrátky. Voda sa valí z Bogoru priamo do Jakarty. Obyvatelia hlavného mesta nás nemajú veľmi v láske, myslím nás – obyvateľov Bogoru. Pravidelne ich totiž zaplavujeme. Predtým zvyklo pršať každý deň vždy poobede, teraz začne ráno a pokračuje to celý deň. Musím si zohrievať vodu, keď sa sprchujem. Z toho vyplýva, že zima tu udrela naplno :D

Okrem toho som sa začala o trochu viac venovať aj ruštine. Keďže už spomínaný uzbekistanský mládenec Jama - svojho času žijúci tutok vedľa nás - študoval na ruskej škole, občas trochu praktikujeme.

Kulinárčina mi už prudko napáda mozog a opantáva myseľ. Minule som niekomu namiesto LETS MEET napísala LETS MEAT. Čo k tomu dodať no.
V Cold kitchen nám zaobstarali nové nože značky Zebra, ak by ste sa pozreli na moje prsty je vám jasné, že dobre režú. Ale nie je to zase až také dramatické samozrejme.

Konečne sa mi podarilo dostať sa aj do paláca Istana Bogor. Je to už dávnejšie zmienený palác okolo ktorého sa presúša neuveriteľné množstvo srncov, srniek a sŕňať. Túto budovu postavili ešte Holanďania a pôvodne priviezli 12 srniek z oblasti medzi Indiou a Nepálom. Dnes sa ich počet dokopýtkoval na číslo 650. Mala som z toho ohromný zážitok prechádzať sa v tom areáli spolu so zvermi a samotný palác je tiež nádherný. Bol sídlom indonézskeho prezidenta Sukarna, ktorý miloval umenie a ženy. Vraj mal 9 manželiek a v jeho zbierkach je nespočetne veľa obrazov a sôch žien.

Minule som sa pristihla pri tom, ako som vo vytržení v supermarkete prezerajúc si všetok tovar čo majú. Srdce mi piští po green japanese noodle, omáčke z citrónovej trávy a z kurkumy či čokoláde Hershey, ktorú ľúbim odkedy som bola v Amerike. A tak si všetky výrobky len lačne prezerám a čakám na peniaze zo štipendia. Pozorne si študujem zloženie, etikety a potom výrobok so zlomeným pohľadom vraciam späť do regálu. Objavila som aj okru a keď som ju krájala a videla hviezdičky, ktoré krájaním vzniknú, bola som skoro pohnutá od dojatia :D

Zvyknem si kupovať zeleninu, ktorú nepoznám ako napríklad winged bean – po indonézsky kecipir – a potom ju googlim a hľadám čo s ňou. Príde mi to dobrodružné rovnako ako odkrývanie nejakého tajomstva či skladanie skladačky.


V rámci mojej praxe som sa presunula aj do cukrárskej prevádzky s názvom Klappertaart, je to zároveň aj názov dezertu, ktorý sa tam pripravuje. Atmosféra je tam uvoľnenejšia, nemusím mať na hlave kuchársku čiapku a celý deň tam hrá hudba. Trápim sa tam s kysnutým cestom, skladám tam palacinky do rôznych tvarov a snažím sa zdokonaľovať v indonéžštine, keďže angličtina tam veľmi nejde. Robí sa tam väčšinou kolektívne, to znamená, že jednu činnosť vykonáva naraz aj päť ľudí. Tento prístup mi ako individualistovi vyhovuje menej, ale snažím sa zaradiť a vyčnievať z rady len výškou. Ale je napríklad príjemné keď sa rozprší a cez otvorené dvere počuť ten lejačisko, pričom my sme vnútri a počúvame nejaké tie jemné melódie. Má to svoje čaro veru.

Bolo mi veľmi smiešne, keď som si tam opisovala recepty zo šanónu, ktorý bol polepený a dochytaný. K tomu mi šéf doniesol creme brulle a bola som obkolesená slanými a sladkými snackmi. Myslím, že to by mohla byť cesta ako pribrať :D Popritom mi Indonézania zvedavo nazerali ponad plece a snažili sa rozlúštiť moju zmes indonéžstiny, angličtiny a slovenčiny.

So spolubývajúcou Zuzkou radi chodíme na pasar – trh – nakúpiť všetko jedlé a išli sme kuknúť aj do cukrárskeho obchodu. Kúpili sme si parný hrniec a vyskúšali urobiť koláč s kokosovým mliekom. Vyšiel fantastične. Aj Jama a Miro sa museli aktívne zapojiť a podieľať sa na pečení. Vládne tu varechová krutovláda.

Ináč v tej cukrárskej prevádzke kde praxujem som si plne uvedomila, že oveľa radšej pripravujem slané jedlá než sladké. Čo som už aj predtým samozrejme tušila. Nejak nie som na presné dávkovanie a váženie. Vyžívam sa v “slobodnom“ korenení hlava-nehlava. Pre mňa je vôňa cibule a cesnaku na rozpálenom oleji najlepšia na svete, len máločo ju dokáže prekonať. S touto arómou nemôže súťažiť ani roztápajúci sa hnedý palmový cukor s kokosovým mliekom. Koniec výlevu :D

V mojej novej uniforme

Keď som cez víkend cestovala do mesta Bandung, prihodila sa mi taká vec. Vystúpila som na miestnej stanici a čakala som na svojho známeho. To že sa na vás okamžite vrhnú všelijaký taxikári a podobní prepravcovia už nie je žiadna novinka, oni vás ani nenechajú vystúpiť z autobusu pomaly. Tak som sa išla postaviť niekam nabok, ale čo čert nechcel nalepila sa na mňa skupinka asi piatich mladších detí. Chceli odomňa peniaze, čaj ktorý som práve pila, začali ma chytať za oblečenie a ruksak a nedalo sa ich zbaviť. Začalo to byť ozaj nepríjemné. Tak som už nevedela kde sa podieť, jediné riešenie bolo vojsť do obchodu. Oni však išli za mnou a ukazovali čo im mám kúpiť :D No prekerná situácia každopádne. Našťastie ich predavač vykázal z obchodu. Oni mi však naďalej cez sklo znakovali, že ma teda počkajú vonku. No to teda určite nie. Spýtala som sa predavača, či tam môžem zostať kým príde môj známy. Boli veľmi ústretový, dali mi aj stoličku. Tak som sa tam rozložila a začítala sa do svojej publikácie Herbs and Spices.

Minulý týždeň sme si urobili výlet do Safari. Bolo to výborné. Do auta vám strkajú hlavu rôzne lamy, byvoláci, či zebry a sú sakramentsky blízko. Pôsobivé boli najmä mačkovité šelmy, ktoré mi pripomínali môjho Mickoša a Mirovho Mačiaka.

Mickos

To sú naši kocúry, ktorí sa nás snažia domestifikovať. Ide im to viac-menej úspešne. Sú to pouličáci, ale chcú sa transformovať na domácich miláčikov.

Maciak

Ale späť k safari. Vyskúšali sme tam aj 4D kino, tradične už horor house z čoho nie som nikdy veľmi nadšená no :D, loďky a aj sme si šáhli na leva.

Uj, to vám bolo veľmi dobré. Zakončili sme to chutným jedlom v jemenskej reštaurácii a mätovým čajíkom.

Čas sa mi tu už príšerne rýchlo kráti, ale tak aspoň sa o chvíľu uvidíme a zjeme niečo dobré! :D

Posledna so slonom

Druhý z ciest

Minulý blogový príspevok sa skončil v meste Samarinda na východnom Kalimantane. Takže odtiaľ teraz začnem.
Na tomto meste oceňujem najmä ubytovanie: normálny európsky záchod – i keď som si na ten turecký ozaj zvykla – a sprchu. Samarinda a rieka Sungai Mahakam, ktorá ňou preteká predstavuju vstupnú bránu do oblasti kde žijú kmene Dayakov, pôvodných obyvateľov ostrova Borneo, niektorí uvádzajú, že sú to aj lovci lebiek. My sme teda uprednostnili navštíviť predstavenie Dayakov, ktoré býva každú nedeľu v dedine Pampang v typickom dlhom dome.

Dayakovia predvádzajú tradičné tance vo farebných kostýmoch z malých korálok a s pierkami. Tancovali všetci – od malých detí až po starých ľudí.

Po predstavení sme sa odfotili so zástupcami nejakej tabakovej firmy a tí nás potom odviezli naspäť do Samarindy, lebo už nás začínala trápiť vyhliadka nekonečne dlhej cesty naspäť so šatkami na hlavách proti úpalu.

Zo Samarindy sme sa teleportovali do Bontangu a poviem vám išli sme skrz ROVNÍK. V autobuse už boli všetky miesta obsadené, tak nás šofér nasúkal k sebe dopredu, kde premiestnil takú “taburetku“ pre troch ľudí. Cesta išla z kopca do kopca takže som sa vpredu musela pridŕžať istej veľmi nápomocnej škatule, ale výhľad na krajinu sme mali ten najlepší možný.
Panoráma bola viac než impozantná, najprv bolo vidieť len modro-modrú oblohu pokrytú mrakmi, ktoré sme mali akoby na dosah a potom sa postupne odkryla celá krajina so všetkými odtieňmi zelenej. To už začínal prales.

V pláne bolo pohľadať turistickú kanceláriu národného parku Kutai, kde sme sa mali registrovať. Tak sme chodili Bontangom a hľadali to inkriminované miesto. Nedarilo sa a preto sme sa opýtali niekoho náhodne pri ceste. Tento nápomocný človek nás vysadil priamo pred kanceláriou.
Počas cesty sme mali šťastie na srdecnych a štedrých ľudí, ktorí vám pomôžu, keď to už pomaly “vzdávate“ a najradšej by ste do všetkého kopli. A aj to je jeden z dôvodov, prečo sa mi páči cestovať s tým ruksakom, ktorý vás omíňa, usmievať sa na ľudí, zdraviť ich a veľa veľa ďakovať. A aj keď už niekedy kráčam v mode Autopilot, aj tak to mám rada a tie chvíle by som nevymenili za žiadne iné.

Na Borneu je čistota vecou všetkých, zametajú sa tam ulice a koše sú všade. Ľudia sa na cudzincov prekvapene pozerajú a občas skúšajú precvičovať svoju angličtinu. A to väčšie je potom ich prekvapenie keď sa im prihovoríte po indonézsky.

Čo sa týka výletu do pralesa, rozhodli sme sa ísť do kempu Kakap, v oblasti Prevab. To znamenalo presunúť sa z mesta Bontang do Sangatty. Odtiaľ sme si vzali angkot, ten nám na želanie zastavil v obchode, kde si Zuzka kúpila pršiplášť do pralesa a potom sme stopli v potravinách a zásobili sa všetkým možným. Z bodu Cabo Raya pre nás prišiel istý Willis, ktorý nás vzal na loďke cez hnedú mútnu rieku – že vraj plnú krokodílov – do nášho kempu. Bola to bezbrehá rieka, na obidvoch stranách len zeleň a stromy. Vystúpili sme z loďky a smerovali smerom k nášmu ubytovaniu, keď Zuzka zahliadla na strome orangutana. Bola to hrdá orangutania mama s malým orangutánkom.

Ani sme nečakali, že vôbec nejakých uvidíme i keď to bol zámer našej cesty. A zazreli sme ich hneď – bol to silný moment. Zuzka bežala bližšie urobiť nejaké fotky a ja som zostala na drevenom móle čakajúc čo sa bude diať. Náhle sa orangutany začali presúvať mojím smerom a prešli okolo mňa asi na vzdialenosť dvoch metrov. Ja som čupela a na chvíľu sa nám “stretli pohľady“. Viem, že to znie ako zo sladkého lepkavého filmu, ale bolo to presne tak, na moju dušu, ak nie - nech sa prepadnem do hlbokého pralesa.

Orangutány pokračovali smerom k stromu, vyliezli naň a začali jesť ovocie. Pritom sa mláďa konečne odvážilo oddeliť sa od matky a samo liezť po konári. Stáli sme tam pod tým stromom s krkmi totálne vykrútenými dohora a pri tom na nás padali listy, ktoré oni svojím pohybom zhadzovali.

Cestou do nášho “ubytovania“ sa k nám pridala biela mačka a už sa od nás nehla. Hneď som sa s ňou cítila v strede džungle o poznanie bezpečnejšie.

Zložili sme si batohy, narepelentovali sa a začali sa obhliadať okolo chaty. Zahliadli sme grupu makakov a potom sa pritiahol aj varan. Ten mohol mať okolo metra a pol a vyzeral majestátne a zároveň hrozivo. Svojou “dinosaurou“ hlavou sa obzeral po okolí a my sme ohromene pozerali na neho. Ešte prišli aj ďalšie varany o čosi menšie, jeden dokonca bez zadnej nohy.

Začínalo to byť ohromne zaujímavé. Keďže sme sa nachádzali v kempe výskumného ústavu pochytil ma výskumnícky pocit, čo som riešila tým, že som si otočila vedro naopak, posadila sa naňho a zahájila svoje pozorovanie. Tak som tam striehla na farebné motýle, opice, varany a všelijaký ďalší hmyz. To všetko v doprovode bielej mačky, ktorá sa tvárila, že nás plne vlastní a len raz si odskočila z dreveného móla – keďže dom bol chvalabohu na koloch – do trávy uloviť si hlodavčeka. Vôbec mi nevadilo, že nás tam nechali samy dve uprostred džungle.

Po dvoch hodinách prišiel náš sprievodca. Bol to mladý nerečný muž, ktorý nám hneď po príchode pripravil čaj. Potom sa už išlo do džungle tak naozajsky. Náš “tarzaní“ sprievodca mačetou presekával nepriechodný terén, ktorý bol ešte zablatený z predošlej búrky.

Podarilo sa nám zočíť :D aj ďalšiu orangutanicu hore v korune stromu a zaujímavý “nosatý“ hmyz. Jedna jeho verzia mala biele krídla a tá ďalšia krídla farby nočnej oblohy. Prechádzali sme cez rieky balansujúc po drevených kmeňoch v našej nie príliš nešmykľavej obuvi. Všade boli liany, sýtozelené paprade a obrovské listy využiteľné aj ako parazol dažďový či slnečný. Bezkonkurenčné boli aj konáre, ktoré boli špirálovito zatočené.

Na prvej oddychovej stanici sme zaregistrovali výskyt pijavíc na našich členkoch. Vyzuli sme si topánky a ponožky a pustili sme sa do ich odliepania z nášho tela.
Džungľa bola fantastická, divoká a autentická! Nestrávili sme tam veľa času, ale mala som dojem, že sme tam už dlho a tak trochu sme tam “vrástli“.
Bol to najsilnejší zážitok z našej cesty. Rozlúčili sme sa s bielou mačkou a odloďkovali späť do civilizácie.

Keď sme sa vracali bola už tma, tak sme si stopli zamestnanecký autobus, ktorý práve vyložil robotníkov a išiel späť do mesta. Šofér nám pomohol nájsť aj ubytovanie, no mať autobus ako taxík sa rozhodne vypláca.

Po celom dni to už chcelo len sprchu a veeeľa oddychu. Išla som sa “ovedierkovať“ vodou keď tu odniekiaľ vyliezol veľký šváb. Vravím si: „Krucifix! Ani pri sprchovaní človek nemá chvíľu pokoja.“
Tak som ho nemilosrdne ubila sprchovacím vedierkom a poslala expresne na druhý svet dole tureckým záchodom.
Keď som si následne vysoko profesionálne ošetrovala svoje pľuzgiere, zahliadla som na blízkej igelitke mrviť sa ďalšiu pijavicu. Sakramentská práca – tie sú snáď nesmrteľné či čo! Prerušila som prísne dôležitú operáciu a pokračovala v zabíjaní.
Ako posledný úkon som si vyberala šošovky z oka keď vtom stihla vypadnúť elektrina. Zotrvala som teda v tichom rozjímaní s jednou šošovkou v oku a druhou v roztoku. Silné vnemy na jeden deň veru.

Cesta späť zo Sangatty do Balikpapanu bola dlhočizná a nepohodlná. Ubytovali sme sa v rovnakom hoteli ako prvýkrát a stretli sme sa so starým známym ujom Aminom.
Až do nášho odchodu sme potom mali viac menej rekreačný režim. Prechádzali sme sa po mestských plážach, zbierali mušle a len tak spomalili tempo.

Zakončili sme to večerou s celou rodinou uja Amina, ktorý nás pozval na japonské jedlo Steam Boat – Sukiyiaki. Vyberiete si čerstvé suroviny – napríklad tofu, zeleninu, ryby či mäso – ktoré sa následne pripravujú v špeciálnom hrnci priamo na stole pred vami. Dobré to bolo, len čo je pravda.

Cestu späť sme absolvovali letecky, z Balikpapanu do Jakarty. Odtiaľ autobusom do Bogoru. Už nám nesmierne chýbalo toto naše upršané mesto a aj susedia Miro a Jama. Doma je doma skrátka :D

Prvý z ciest

Zdravím všetkých v Novom roku, ktorý bude verím ešte chutnejší, sladší aj pálivejší ako bol ten predošlý. Medzi sviatkami sme boli na cestách na východnej Jáve v meste Malang a na Kalimantane – v indonézskej časti ostrova Borneo. Vyrážali sme na Štedrý deň. Nedalo mi to a musela som pripraviť aspoň niečo zo “štedrovečernej večere“ pre navodenie pocitu Vianoc. Pripravila som zemiakový šalát a obalila ryby a kuracie rezne. Naša miniatúrna kuchyňa obnáša len jeden horák, umývadlo a takmer žiadnu krájaciu plochu. Preto všetko pripravujeme na zemi, rešpektujúc pri tom plne všetky hygienické indonézske štandardy - zvykli sme si aj jesť na zemi a tak všeobecne sa pri nej držať :D Časť jedla sme si vzali so sebou, nech nám ten vianočný pocit vydrží čo najdlhšie. Z Jakarty sme cestovali vlakom, pričom sme na stanicu pribehli len tak-tak a zvalili sa na svoje miesto. Pravdou však je, že sme sedeli v ekonomickej triede, kde sme nemali takmer žiadny priestor na nohy a tisli sme sa tam s ďalšími ľuďmi približne 19 hodín. Ale tak Vianoce sú aj o tom cítiť ľudskú blízkosť, no nie? :D Bolo nám tak nepohodlne, že sme sa so Zuzkou presunuli do priestoru pred WCkom, kde boli o čosi viac miesta, i keď horšia dýchateľnosť. Zaujímavé ale bolo sledovať život Indonézanov pri koľajniciach. Všade kadiaľ prechádzal vlak sa ľudia zhromažďovali, jedli, hrali futbal, púšťali si šarkanov, mávali prichádzajúcim a odchádzajúcim vlakom. Ich život akoby určoval rozpis vlakov. Na druhý deň sme konečne dorazili do Malangu, kde sme sa stretli s Lydkou. Mesto ma očarilo, je priestranné, upravené, všade plno zelene. Výletovali sme tam trochu. Pozreli sme si chrámy Candi Singosari a Candi Sumberawan.

Išli sme tam cez ryžové polia, úzkymi cestičkami popri ktorých pretekala rieka. Tam vykonávali niektorí miestni očistný kúpeľ. Po výlete sme išli na reflexnú masáž rúk a nôh. Musím podotknúť, že veľmi špinavých nôh :D Dokonca mi diagnostikovali prítomnosť Masuk Angin v mojej ruke. Masuk Angin je vám indonézska diagnóza a dalo by sa to preložiť, že do vás vstúpil vietor. Indonézania majú na to rôzne prípravky a dá sa to odstrániť aj masážou pomocou mince, po ktorej by mal z vás “vietor“ opäť vyletieť. Ďalší deň sme išli do mesta Batu v ktorom sa nachádza Secret Zoo.

Špeciálne musím vyzdvihnúť dvoch argentínskych tuleňov Willyho a Lara, ako aj horor house do ktorého som sprevádzala Zuzku napriek tomu, že som strachopud a týmto veciam sa vyslovene vyhýbam. Mojím najobľúbenejším zverom naďalej ostáva kapybara, ktorá je tak ležérne divná, až je pekná. V Malangu sme videli aj vtáčí trh, ktorý mal ohromnú atmosféru. Indonézania sú veľkí vtáčkari – poznámka za okraj – a vtáčie klietky môžete vidieť pred domami, či stánkami s jedlom. Sú všadeprítomné. Najprv sme prešli úzkymi uličkami a v jednom dome ma zaujalo obrovské množstvo klietok zavesených hore na stene. Vyzerali, že tam vyleteli a teraz levitujú a vytváralo to celkom magický dojem. Keď nás uvidela pani domáca pozvala nás dnu, lepšie si to popozerať a odfotiť.

Koncept klietky ako takej mi veľmi nesedí, ale tie klietky ktoré sme na trhu videli boli prepracované a každá vyzerala ako umelecké dielo. Na trhu bolo možné nájsť všetko od farebných kuriatok cez mačky v klietkach. Myslím si, že vtákov a mačky by mali predávať spolu ako sadu. Odtiaľ sme prešli na trh, kde sa predávali kvety a pokračovali sme do 5hviezdičkového vychýreného hotela Tugu. Tento hotel je zároveň aj akýmsi múzeom, keďže jeho majiteľ bol zanieteným zberateľom umenia.

My sme tam vošli akože nič, a poprechádzali sa v tých úžasných priestoroch, kde je na každom kroku nejaký predmet, ktorý zhmotňuje kus histórie a odovzdáva nejaký odkaz aj do súčasnosti. Nasledovala kaviaren Jawa Dancer, vypili sme si pravú papuánsku kávu a posilnili sa na duchu :D

Z Malangu sme sa presunuli autobusom do prístavného mesta Surabaya. Odtiaľ nám išla loď na Kalimantan. Kým sme čakali kúpila som si wifonku a zázvorovú kávu. Vtom nás zavolali, aby sme už nastúpili na loď. Tak som s pohárom horúcej kávy v ruke, ruksakom na chrbte a fľašou vody pod pazuchou cupitala. Už mi chýbala len čivava či iné krvilačné plemeno v igelitke s keksami. Na lodi sme boli v ekonomickej triede, ale podstatné bolo, že sme mali miesto na spanie a na WC sa dalo aj osprchovať. Síce s menšími otrasmi, keď sa loď kývala na vlnách, ale dokonca sa dalo aj čo-to oprať.

Cesta trvala viac ako 32 hodín a keďže more bolo rozbúrené v podstate sa nedalo robiť nič iné iba spať a pretáčať sa z boka na bok ako diviak na rošte. Celý deň som teda strávila v pyžamkových nohaviciach ako pravá Indonézanka. Keď som sa pokúsila vyjsť hore na palubu, musela som sa pridŕžať zábradlia, aby ma nešľahlo do mora. Ak sa mi podarilo preplaziť sa k lehátkam, tak som sa tam usalašila a sledovala oblaky. Líšili sa keď som na nich pozerala v okuliaroch a bez nich. Myslím si, že krátkozrakosť fantasticky rozvíja fantáziu. Na Kalimantan do mesta Banjarmasin sme priplávali o druhej ráno. Hneď v prístave nás odchytili ojekári – motorkári, ktorí nás vzali hľadať ubytovanie. Možno preto, že sa blížil Nový rok boli všetky lacné hotely obsadené a tak sme nakoniec skončili priamo v prístave v dome nejakých Indonézanov. Keďže už bolo nadránom ani sme nešli spať a vybrali sa na Plávajúci trh – Pasar Terapung. O týchto trhoch som veľa počula a bola som veľmi zvedavá ako to bude vyzerať. Prišli sme však až po siedmej ráno a to sa už trhy skončili a predajcovia odplávali na svojich lodičkách. Aspoň sme sa tam rozhliadli a sledovali sme ako žijú ľudia na vode a pri vode. Práve tam realizovali všetky potreby, umývali si zuby, či prali svoje prádlo.

Mesto Banjarmasin sa nazýva aj Benátky Ázie aj kvôli faktu, že domy sú tam na koloch a je tam veľa kanálov. Po trhoch sme zamierili do mesta Martapura. Predávajú sa tam všemožné drahé kamene, či bižutéria. Takže nejaké darčeky pre vás už mám :D Na druhý deň sme už určite chceli trhy stihnúť, tak sme vstávali o štvrtej ráno. Po vyjednávaní ohľadne toho ako sa na trhy dostať – najprv s majiteľmi lodí a potom s motorkármi – sme to nakoniec stihli a prišli k rieke včas. Tam sme prešli po brvnách a “priskočili“ do loďky k jednému kupujúcemu pánovi. Postupne sme vplávali do toho nákupného prúdu, kde sa pri sebe míňali loďky so všemožným tovarom. Predávalo sa tam ovocie, zelenina, ryža a dali sa tam kúpiť aj raňajky.

Bola tam výnimočná atmosféra, ešte za šera na vode. Kúpili sme si nejaké ovocie a pokračovali do mesta Cempaka, kde sa ťažia drahé kamene a zlato.

Miestni robotníci nás previedli po náleziskách, ukázali ako hľadajú zlato, spôsob akým ťažia kamene. Je to tvrdá práca vo vode a v blate. Dokonca nám núkali aj nejaké farebné kamene, či prstene, ale my aj naše peňaženky sme úspešne odolávali.

Z mesta Banjarmasin sme sa presúvali do mesta Balikpapan autobusom presne na Silvestra. V buse bola silná klíma, tak sme sa nainštalovali do svojich spacákov a prespali aj vítanie Nového roka. Keď bola polnoc, otvorila som pravé oko a zahliadla niekde v diaľke ohňostroj. Bolo to z našej strany veľmi “bujaré“ privítanie roka 2014, zaspali sme spánkom spravodlivo unavených cestovateľov. Namiesto sľúbených 12 hodín sme cestovali 18 hodín, ale nakoniec sme šťastne dorazili do Balikpapanu. Je to moderné mesto na východnom pobreží Kalimantanu. Oproti Jáve je tam všade čisto, ulice sa upratujú a udržiavať mesto bez odpadkov je vecou všetkých. Toto Bogor veľmi nerieši napríklad. Majiteľom hotela v ktorom sme sa ubytovali bol istý pán Amin. Ten si nás z nejakého bližšie neurčeného dôvodu obľúbil a trval na tom, že nás chce zobrať na výlet. Namierili sme si to do prírodnej rezervácie Bukit Bangkirai.

Rastú tam stromy Bangkirai, ktoré sa používajú na stavbu striech a lodí. Prešli sme aj závesným mostom, ktorý bol 30 metrov nad zemou a potom sa ochotne pofotili s miestnymi. Nasledoval obed, ktorý by potreboval samostatný príspevok. Bol to prudký a silný gastronomický zážitok a ešte teraz sa mi tisne slza do oka a slina – nie do oka pravdaže – keď si na to spomeniem. Vybrali sme si tam čerstvé ryby s nezakaleným, polointeligentným pohľadom a bol to skvostný obed! Ryby boli ugrilované, potreté omáčkou zo šalotky, cesnaku a kurkumy, baklažán bol ugrilovaný spolu s omáčkou z červeného chili k tomu všetkému bola všadeprítomná ryža a radosť v duši. Ešte spomeniem citrusovú bazalku a zmes mladého manga s chili.

V Indonézii robia výborné džúsy z čerstvého ovocia, vyzdvihnem avokádový s čokoládou či papájový. Idem radšej zmeniť tému, lebo sa úplne rozcítim :D V Balikpapane je aj veľký lodný prístav a z neho sa dá prejsť po promenáde. Tam sme so Zuzkou ochutnali veľký skvost miestnej kuchyne a to grilovaný banán s karamelovo-kokosovou omáčkou, štedro posypaný strúhaným syrom. To by bol hriech neskúsiť. Ujo Amin, ktorý sa vyznačoval detským a srdečným sčasti bláznivým smiechom nás vzal na stanicu a odtiaľ sme pokračovali do mesta Samarinda. Ťažko sa mu s nami lúčilo tak nás nezobral na stanicu priamo, ale obchádzkami a ja že čo sa tak dlho prevážame? :D Takže toľko zatiaľ a nabudúce vám napíšem ako bolo v džungli! A to mi verte, že tam bolo famózne :D