Predvianočné pojednanie o nožoch

Hlásim sa o slovo a chcem vás ešte pred Vianocami “obveseliť“ svojím príspevkom. December mi ubehol vcelku rýchlo. Začala som svoju prax v hotelovej kuchyni štvorhviezdičkového hotela Salak. Zatiaľ som v Cold Kitchen a po Novom roku sa budem presúvať aj do cukrárskej prevádzky ako aj do kuchyne kde sa varia tradičné indonézske jedlá. Na mojom súčasnom stanovisku je to najmä o krájaní, vykrajovaní, prekrajovaní a ešte som zabudla podotknúť, že tam aj krájame. Ale pravdou je, že to krájanie je vám veda, už si plne uvedomujem dôležitosť kvalitných a ostrých nožov v kuchyni. Preto rozširujem aj svoju súkromnú zbierku – tuhľa.

Môj kolega mi daroval aj špeciálny nôž na carving – vykrajovanie ovocia, tak pácham svoje prvé pokusy a celkom sa mi to zapáčilo. Reďkovky, papája, mrkva – nič predomnou nie je v bezpečí.

Čo sa týka mojich spolupracovníkov v studenej kuchyni, majú čosi po dvadsiatke, ale krájať vedia jedna radosť :D Mám sa čo učiť. Ináč atmosféra aj pracovné prostredie je priaznivé, takže som spokojná. “Mlieko nám však skyslo“ v momente keď sa u nás v kuchyni vyskytol hygienický dozor. Rozumejte chlapík, ktorý sedemnásť rokov pracoval v Amerike ako šéfkuchár a teraz chce americký štandard pretlačiť aj v indonézskom hoteli, čo neviem či bude celkom fungovať. Špecializuje sa najmä na hygienu. To znamená asi aj toľko, že je schopný k nám vtrhnúť v strede dňa, keď máme všetko rozrobené, stoly plné a povedať, že to máme hneď vypratať a tie stoly a krájacie plochy vyumývať so saponátom. Takže sa musí všetko prerušiť a už sa veselo umýva. Poviem vám, ten chlap mi nie je dvakrát sympatický a vždy keď vojde do miestnosti sa mi otvára nôž vo vrecku. Beriem a plne rešpektujem, že má dostatočné skúsenosti a vie o čom rozpráva, len po ľudskej stránke nie je veľmi vybavený emocionálnou inteligenciou. Minule som tiež niečo krájala a on prišiel ku mne, najprv sa na mňa len díval ako to robím, potom mi zobral nôž a predviedol mi ten jediný zaručene správny spôsob. Pritom sa pýtal odkiaľ som a zrazu na mňa vyrukoval so slovami – dobre a do piče – bez cenzúry, ospravedlňujem sa :D K tomu ešte dodal, že sa isto musím cítiť hneď lepšie, keď ktosi rozpráva mojím jazykom. Svätá pravda. Takto prekrásne som sa naučila čistiť ananás svojím veľkýýým nožom. Už to robím minimálne tak profi, ako predavači na trhu.

So spolubývajúcou Zuzkou sme sa pustili do robenia mozaiky na črepníkoch. Na prvý pokus som viac než spokojná. A mám chuť omozaikovať všetko čo sa nehýbe. Takto to začalo.

A tuto je výsledok našej urputnej snahy, ktorý sme vyrobili v pote tváre a najvyšším sebazaprením :D

V piatok som bola v hoteli posledný krát, pretože v utorok sa chystáme na našu spoznávaciu cestu po Indonézii. Na Štedrý deň sa budeme presúvať na východnú Jávu do mesta Malang, kde býva Lýdia. Odtiaľ potom na ostrov Kalimantan. Tam by sme chceli obšmejdiť trhy na rieke a potom sa po východnom pobreží presúvať do oblasti kde žije kmeň Dayakov. Že vraj sa dajú na Kalimantane nakúpiť aj brilianty za priaznivú cenu. Takže ak by mal niekto záujem pošlite mi správu a peniaze na účet a ja tam spácham nejaký biznis. Na záver už len krásne sviatky ešte raz všetkým – aby sa vám nekĺzal kapor a stromček nezahorel od samej radosti. Ja budem postrádať maminu kapustnicuuu a Mrázika, zababušenie sa do veľkého šálu keď sneží a spievanie Tichej noci keď sú zhasnuté svetlá. Ale už sa neviem dočkať cestovania, nových miest, kultúr a nosenia svojho ruksaku. Ešte sa musím pobaliť čerta starého! Špeciálne pozdravy pre moju mamu, pána otca a sestru, ako aj pre vás moji nenahraditeľný kamaráti a známi, na ktorých sa už veľmi teším! Vidíme sa v novom roku :D Ešte jedna zo srnkovej záhrady

Tajomstvo najdrahšej kávy treba hľadať v truse

Pozdravujem vás hory lesy, z tej duše pozdravujem vás! A tak ďalej a tak ďalej. Zdvíham ruku do výšky a hlásim sa o slovo :D Od minulajška je nové to, že sme zdarne ukončili semester. Skúškovali sme ako o život. Z geografie sme mali vážny test porovnateľný s maturitou na Metodke a skúška z indonéžštiny prebehla v Botanickej záhrade. Niečo na spôsob Havettu a jeho Slávnosti v botanickej záhrade :D Každopádne sme to odpálili piknikom vo veľkom štýle s celou siahodlhou rodinou našej učiteľky. Jej mama je výborná kuchárka a pripravila nám všetko možné od listov cassavy cez kávu podľa želania. Vyhlásila, že by chcela, aby sme boli jej deťmi a mohla nás ponúkať a variť nám každý deň. Po tom čo sme sa napratali nasledoval test, ktorý pozostával z našej znalosti časti tela, zvierat, členov rodiny a eseje s rozsahom 200 slov. Skúška z varenia a cukrárstva bola teoreticko-praktická, takže vám na požiadanie kľudne zarecitujem nejaký ten recept a dokonca plynulejšie ako Žltú ľaliu, na moju dušu :D Náš učiteľ geografie pán Eddyson, bývalý to pilot a vo voľnom čase aj ľudový liečiteľ, nás zobral na školský výlet do Jakarty. Bolo to piktoreskné – snáď som to slovo použila v dobrom význame :D Predstavte si seriózneho staršieho pána so štyrmi dospelými študentmi v ZOO, pobehujúc od jednej klietky ku druhej. Pritom Srb Bojan stíhal živo komunikovať so slonmi, mám podozrenie, že sa mu podarilo nadviazať aj spojenie. Odtiaľ sme išli do Taman Mini, čo je park kde sú miniatúry celej Indonézie. Všetko od Sumatry až po Papuu.

Škola je teda za mnou a stáž v hoteli priamo predomnou. Začínam budúci týždeň, ale ešte stále zháňam bezpečnostné - pracovné topánky do kuchyne. Myslím, že varenie v číňanoch mi už v štvorhviezdičkovom hoteli nemá šancu prejsť. Bola som sa tam nedávno aj predstaviť všetkým od sekuriťákov až po oddelenie prípravy svadieb. S prilepeným úsmevom som zvládla aj zdvorilostné frázy v kuchyni a v cukrárskej prevádzke, pričom sa každý pýtal či idem na stáž do kancelárie. Dostala som aj svoju kartičku na december, ktorú si budem pri príchode a odchode štikať :D Klasika nadovšetko. Minule keď som sa vracala domov inými uličkami sa za mnou rozbehlo asi päť malých dievčeniec s tým, že kto som – čo som. A na záver mi predviedli choreografiu doprevádzanú rezkou piesňou. To všetko pre mňa :D Stála som tam a pozerala sa vyjavene na túto scénu. Oni na záver zatlieskali a popriali mi pekné varenie. Čo ale čert nechcel, vypátrali kde bývam a už nám aj klopali na dvere s tým, že kedy si niečo spolu uvaríme. Taká anonymita je tu ošemetným pojmom. Nedalo mi to a musela som ísť kuknúť aj Textilné múzeum v Jakarte. Majú tam batiku z celej Indonézie. Poviem vám to je celá veda. Pre mňa batika vždy znamenala také to obtočenie nejakej textílie špagátom a namočenie do farby – táborové časy Stromu života :D Nie, nie, také ľahké to teda nie je. Existuje veľa druhov batiky – napr. razítková či ručne maľovaná. Tak toto by som študovala, keby mi nevybrali kulinárstvo. A asi by ma to aj bavilo, domnievam sa. Napríklad mesto Bogor má tiež svoj špecifický vzor na batike. Keďže je to najdaždivejšie mesto v Indonézii prekvapivo produkuje batiku s oblakmi a dažďovými kvapkami.

Nedávno sme s mojím španielskym spolužiakom Christianom navštívili Sumatru. Cieľom bola cibetková farma. Kontakt na “cibetkového“ farmára som mala z výstavy TradExpo z Jakarty, len sme sa mu ohlásili a vyrazili. Z Jávy na Sumatru premávajú lode a cesta trvá len niečo cez dve hodiny. Voda bola modro-modrá, vietor priaznivý, ľudia okolo zvedaví – takže všetko v najlepšom poriadku.

Z prístavu Bakauheni – kde sa o nás doslovne trhali všetci vlastníci nejakého dopravného prostriedku – sme išli do mesta Jepara.

Odtiaľ sme si chceli pozrieť národný park so slonmi a nosorožcami. Ten bol žiaľ zavretý, ale aspoň sa nám ušiel hotel s bazénom, karaoke, teplou vodou a raňajkami, čo je viac než príjemný luxus v miestnych podmienkach. Po srdcudrásajúcej informácii o zatvorenom parku sme zmenili plán a presunuli sa do mesta Bandar Lampung.

Je to veľké mesto, kde sme si najprv urobili prieskum miestnych hotelov a nakoniec skončili v nejakom lacnom čínskom, kde mi v noci pri hlave liezol nejaký živočích, šuchotal a robil hurhaj. Tak som bola nútená otočiť sa o 180 stupňov a hotovo. Osobne sa mi najviac páčilo ako sme išli do takej chudobnejšej štvrte v meste. Bola postavená na kopci a chceli sme si odtiaľ pozrieť výhľad. Na priedomiach postávali a posedávali ľudia a my sme sa im zdravili a pýtali sa, či tadiaľ môžeme prechádzať. Oni sa len usmievali, púšťali nás ďalej a dávali nám inštrukcie ako vyjsť až hore. Bolo veľmi príjemné prechádzať cez ich územie ale s pocitom pokoja a bezpečia.

Ľudia vychádzali z domov, deti sa k nám pridávali a my sme vyšli až hore a pozreli si celé mesto ako na dlani. Dobre, aj som sa tam šmykla po ceste hore, to viete flip flopy :D, a skoro to môj foťák neprežil, aby to neznelo tak úplne idylicky no. Páčil sa mi ten koncept ísť niekde a hneď nadviazať kontakt s miestnymi, či už hovoríte ich jazykom dobre alebo viete len základy. Ukázať im, že ich rešpektujete a zaujímate sa i nich. Christian napríklad keď bol malý, zvykol skoro ráno cez víkend vyjsť von a len tak niekde na španielskom vidieku zdraviť ľudí. Asi toto je niečo také čo by sme sa mali snažiť si uchovať aj v dnešnej dobe. I keď netvrdím, že je to vždy úplne možné. Sumatra sa mi zdala čistejšia čo sa týka odpadkov a aj ľudia boli akýsi príjemnejší. Napríklad sme sa snažili prejsť cez cestu – čo je všeobecne dosť adrenalínová záležitosť tutok a v okolí – a zatiaľ čo my sme stáli a čakali na príhodný moment, pred nami úplne bez problémov prešla celá rodiny. Tak sme na nich zakričali, že ako to urobili a ten pán sa pre nás vrátil a previedol nás cez cestu. Je príjemné keď sa o vás niekto stará :D Ďalším bodom bola cibetková farma. Presunuli sme sa tam minibusom po hrôzostrašnej ceste plnej dier a výmoľov, žalúdok vyskakoval od nadšenia. Podľa vizitky sme trafili a neskôr sme zistili, že v danej oblasti je asi sedem takých menších rodinných producentov cibetkovej kávy. Pozreli sme si dve farmy, kde nám vysvetlili celý proces, ukázali cibetky, ponúkli nás kávou.

Dokonca som si popestovala aj mláďa cibetky, ako aj jej dospelú verziu. Bolo to neskutočné.

Keď sa rozpršalo presunuli sme sa do miestnosti, kde sú zvieratá voľne pustené, priniesli nám tam stoličky a my sme pozorovali majiteľ kŕmi cibetky papájou. Nebolo to divadlo jedného herca, ale predstavenie asi desiatich cibetiek, ktoré hltali papáju a živo medzi sebou komunikovali. Na to, že sme sa prevažne rozprávali po indonézsky sme toho celkom dosť pochytili.

Prenocovali sme na farme, kde okrem cibetiek žije majiteľova rodina, mačky, had a opica Kukang s veľkými očiskami, ktorá vyzerá akoby bola permanentne prestrašene-previnilá. Ako suvenír sme si odniesli balenie kávy a aj inkriminované cibetkovské hovienko.

Myslela som si, že táto káva je najdrahšia, ale že vraj existuje aj káva Black Ivory ktorá prechádza tráviacim traktom slona. Budem to musieť nabudúce overiť :D

Z farmy sme už išli smer Jáva. Zastavili sme sa v provincii Banten, kde sú archeologické náleziská a známa mešita. V poslednej dobe nám často vypadáva elektrina. Takže sviečkujeme – večera, sprcha to všetko sa zvláda. Minule vypadla elektrina práve keď som sa chcela učiť na skúšku z cukrárstva. Tak som to chcela riešiť čelovkou, ktorú tu mimochodom viac využívam doma než niekde v divočine :D Tak pekný víkend ešte, ja ho trávim s bioparoxom a knihami. Bááááj a tutok zapad slnka od nas

Var s príhodným hudobným podmazom a cestuj do úmoru

Hej, už samotný nadpis je nejaký krkolomný s výskytom slov, ktoré som už dlho nepoužila tutok v Ázii. To znamená, že na to musíte doplatiť teraz práve vy. Bože odpusť mi :D V poslednej dobe som cez víkendy cestovala a nejako ma to zmorilo, takže sa teším na flip-flopový víkend. To je obmena vášho papučového, vy máte totiž oveľa chladnejšie, takže v žabkách by ste isto primrzli. Aby ste boli v obraze, jeden víkend som bola v meste Bandung. Nachádza sa tri hodiny od Bogoru a zvykne sa mu hovoriť tiež Paríž Jávy. Že vraj sa tam parádne nakupuje, neviem to však potvrdiť. Bola som tam zatiahnutá na univerzitnú akciu zahraničných študentov. Obnášalo to prípravu tradičného laoského jedla s mojou známou a na druhý deň nás zapojili do sprievodu, ktorý si to mašíroval rovno cez celé mesto. Fakt neviem ako som sa tam ocitla, tak som postávala naboku a zrazu k nám prišli učiteľky z univerzity a podávali nám tričká s nápisom: Som hrdý, že rozprávam po indonézsky. Keďže sa s týmto výrokom plne stotožňujem a rozhodne odráža aj reálny stav mojej znalosti spomínaného jazyka, zapojila som sa bez námietok. Dokonca nám učiteľstvo dalo aj peniaze, že vraj na obed, ale podľa mňa to bolo za dobre vykonanú prácu a za to, že sme zahraničáci. Na to by som si vedela zvyknúť.

Minulý víkend sme išli spolu s Lydkou obývajúcou mesto Malang na centrálnu Jávu. Je vám tam mesto Yogyakarta, ktoré treba vidieť. Má úplne odlišný charakter od miest na Jáve, ktoré som doteraz videla. Je to také vibrujúce kultúrno-umelecké centrum. Je pravda, že sa tam zhromažďuje aj veľa cudzincov, tak sme tam aspoň nesvietili ako úsporné žiarovky. Prevážali sme sa po meste v becaku, čo je taká “bicyklová rikša“. Keď sa takto veziem, vždy ma posadne taký buržujský pocit a chuť to tu znovu kolonizovať :D

V okolí Yogyakarty sú aj známe chrámy. Hinduistický Prambanan a najväčší budhistický chrám na svete Borobudur.

Sú pôsobivé a majestátne, to je pravda. Občas vám tam síce zavadzajú turisti s dáždnikmi chrániaci sa pred slnkom - nazývam to “dáždnikový turizmus“ – ale na celkovom dojme to skrátka nemôže ubrať.

Posledný deň sme si pozreli Kraton, čo je palác sultána. Yogyakarta má vrámci Indonézie špeciálne zriadenie a to sultanát. Je to obrovský komplex, v ktorom platia zvláštne pravidlá. Do areálu patrí aj Vodný palác, ktorý pre sultána navrhol portugalský architekt. Je to úžasne fotogenické miesto, z ktorého som bola unesená. Nie doslovne pravdaže. Vo vodnom paláci sú bazény, ktoré boli určené ženám ako aj veža, z ktorej tieto ženy sultán pozoroval. Následne si nejakú vybral a presunuli sa do súkromného bazéna, loviť planktón predpokladám :D Dostali sme sa aj do dielní, kde sa vyrábajú wayangovia. Sú to tradičné bábky, ktoré sa používajú na divadelné predstavenia. Nie sú späté so žiadnym náboženstvom. Existuje vyše 350 rôznych bábok, ktoré zobrazujú ľudské povahy a emócie. Wayang kulit sa vyrába z kože vodných byvolov a je to hotová veda. Každá vyrezaná časť, ornament a detail majú svoj hlbší význam, rovnako ako aj farby, ktorými sa neskôr maľujú.

Neskutočne pútavo vedel o tom náš sprievodca hovoriť, až rozmýšľam či nezmeniť oblasť štúdia :D Dobrý dojem z tohto mesta mi nemohlo narušiť ani 20hodinové cestovanie späť. To nevymyslíš, to je Indonézia. Ale späť ku kulinárstvu. Pomaly ma prepadáva panika, lebo od decembra by som mali ísť na stáž do hotelovej kuchyne a ani neviem ako správne nakrájať zeleninu na Julienne či Brunoise. Rovno po škole som si bola kúpiť veľký nôž a cez víkend sa chystám krájať čo mi budú sily stačiť. Až dokým neotupím nôž, alebo svoju myseľ. Na hodinách varenia sa moji srbskí spolužiaci rozhodli, že by bolo oveľa príjemnejšie variť pri nejakej rezkej hudbe. Tak sme počúvali Whitney Houston – I will always love you a išlo nám to o poznanie lepšie. Každopádne som si uvedomila, že hoci je varenie len moje hobby, vždy keď sa s učiteľmi začneme rozprávať o receptoch a ingredienciách, či si písať postupy – úplne ma to pohltí a nejako sa prepnem to takého nadšeného stavu. Ani umývanie mastných panvíc a špinavých sporákov mi potom neprekáža :D

Tieto moje výplody zakončím historkou z KFC. Stála som tam pri pokladni čakajúc na jedlo a odrazu sa tam vyrútilo tak zo päť chalanov a každý z nich držal CD. Jeden so mnou hneď začal energicky komunikovať, že kto som čo som a že či nekúpim to cédečko, lebo to naspievali oni. Vraví, že len za 40 tisíc rupií. Ja mu na to, že je to veľa – to je už taký môj tik, keď kupujem zeleninu alebo oblečenie, na všetko vždy vravím, že je to drahé. Ako sme sa tak pri tej pokladni dohadovali, ani som si nevšimla, že za mnou stála masa ľudí s foťákmi, ktorý boli vo vytržení z tej chlapčenskej skupiny. Začala sa tam strhávať hystéria, tak som sa radšej odprášila s jedlom niekde do kúta a vychutnávala si to, že som tentoraz nebola stredobodom pozornosti. Víkendujte, oddychujte a sekajte dobrotu alebo aj zeleninu!

Miska kaše

Posielam vám dymové signály a chcem sa s vami podeliť o moju posadnutosť súvisiacu s jedlom, koreninami, varením a všetkým čo len trochu zaváňa kulinárstvom. V minulom príspevku som spomínala moslimský sviatok Idul Adha – sviatok obetovania. Pozostatky tohto sviatku som zaznamenala aj počas cesty v arabskej štvrti, kde sa v stánku na trhu na seba oddane dívali dve kozie hlavy. Silno mi to pripomínalo také tie svadobné portréty z dôb našich starých rodičov ešte. Pateticko-romantická záležitosť.

Ďalej moje kroky viedli do veľkého supermarketu, kde som sa prehrabávala v rôznych produktov a budila pozornosť security aj tým, že som si fotila múku z korytnačky a podobné kulinárske kúsky. Tvárila som sa, že je to tá najprirodzenejšia vec, ktorú je možné v obchode robiť a v duchu som sa smiala na tom, ako ma “nenápadne“ sledovalo veľa párov očí a možno aj nejaké oči, ktoré neboli v páre. V našom príbytku, či apartmáne, či aké príznačné slovo použiť - je len miniatúrna kuchyňa s umývadlom a jedným varičom. Tak meter krát dva metre. To nám ale nemôže zabrániť v našich pokusoch všeličo tu uvariť. Radi sa tu realizujú aj naši susedia, Uzbekistanec Jama a už spomínaný Miro. Takže už bol boršč – či niečo tomu podobné - bol to Jamov debut a dnes dokvitla aj haruľa. Na našom balkóne obohnanom ostnatým drôtom, ale bez nápisu Arbeit macht frei, sme minulý víkend grilovali kozie mäso dokonca. Kúpila som si aj pastelky a začala si tvoriť svoj receptový zošítok - pozostatok z gud bááááj darov, vdaka Roman :D

Minulý víkend sa v Jakarte konal veľtrh TradExpo Indonesia 2013. Vybrali sme sa popozerať produkty a Bohu vďaka za všetky ochutnávky čo tam boli zadarmo. Ušla sa nám cibetková káva – kopi Luwak, čaj Oolong, nápoj z červeného zázvoru a nejaké žiadosti o spoločné fotenie sa. Dotkla som sa aj veľmi drahých perál – no nekúpila som si žiadnu. Samozrejme, že nejde o otázku peňazí, ale len o to, že skrátka nosím radšej bižutériu :D Prechádzať Jakartou dá zabrať. Všadeprítomné úmorné teplo sa mieša s pachom odpadkov a znečistených vodných plôch. Nie som až taký veľký enviromentalista síce, ale pri pohľade na to ma vždy zabolí srdce aj okolité orgány. Už predstavená stoka pod naším balkónom je domovom pre mnohé živočíchy. Od meňaviek vyššie. Preto sme s Mirom minule pozorovali dve veľké čierne krysy – pomaly už vo veľkosti kuny – ako sa veselo kŕmili na odpadkoch. Toto je lepšie ako chodiť na safari pomaly už. Indonézske tance zdarne napredujú, až im niekedy nestíham. Čo sa týka hodín tanca, mám v živej pamäti ako nás s kamarátkou učiteľ írskych tancov ešte v roku pána to bolo, stopol aby sme zostali ešte aj po hodine radšej cvičiť. A tak nezdržovali ostatných spolutancujúcich. Takže tanec to je moje! Konečne som sa tu prvýkrát aj do kina dostala. Uff, klíma je tu všade a naplno veru. Čiže sa oplatí nosiť so sebou vždy šatku a spacká minimálne. V kine bola taká kosa, že som využila svoje osušky a uteráky, ktoré som si so sebou zobrala do sauny, a zaizolovala sa. Po ceste do kina sme stihli aj zmoknúť, takže som si svoje zvršky rozložila na sedadlá predomnou a skrátka ako doma no. Chcela by som sa zmieniť aj o indonézskom “obťahovaní“ o peniaze. Indonézania zbožňujú zjednávať cenu, handrkovať sa a vždy začínajú od sumy značne nadsadenej. Pri ceste na pláž Carita sme sa napríklad pýtali koľko stojí cena angkotom. Šofér povedal, že 100 tisíc rupií – v prepočte asi niečo cez 6 eur - čo je na miestne pomery ozaj dosť. Nakoniec sme skončili na 10 tisícoch za cestu. Už tu mám niečo odcestované :D takže mám ako tak šajn o cenách a preto ma minule mimoriadne vytočila cesta autobusom do školy. Tá obyčajne stojí 7-8 tisíc rupií, nikdy nie viac. “Vyberačovi“ som dala 10 tisíc a čakala kým mi vydá peniaze. To by som sa načakala veru. Tváril sa hluchý-slepý, tak som sa ho spýtala, kde mám výdavok. Ono aby som to uviedla na správnu mieru – mne ani tak nešlo o tých 2 tisíc rupií čo je asi 15 centov - ale o princíp. Tu si myslia, že každý biely skrátka musí platiť a ešte oveľa viac než miestny. A keďže ja naozaj nechodím zbierať peniaze do stoky pod mojím balkónom, natŕčala som na vyberača ruku dovtedy kým mi milostivo tie dve tisícky nedal. Čo ma tu zaujalo je fenomén jedenia na ulici. Pouličný stánok

Začína sa ráno, keď ľudia – niektorí aj v pyžame – si vezmú svoju misku a vyberú sa raňajkovať do stánku na ulici. A tak to vlastne pokračuje počas celého dňa. Obľúbeným spôsobom prípravy je samozrejme praženie. Vyprážaniny - Gorengany

Takže pražené snacky si tu môžete kúpiť nepretržite. Tým pádom ani doma netreba variť. Najete sa na ulici a jedným šupom uspokojíte aj svoju potrebu socializácie. Vivat kolektivistické kultúry! Náš učiteľ varenia Hadi nám na hodine rozprával o svojej práci na výletnej lodi. Robil tam rok bez dňa voľna, 12 hodín denne. Jediná výnimka kedy nemusíte pracovať je, keď odpadnete počas šichty, takže bez pardónu. Spomínal aj svojho filipínskeho kolegu, ktorý sa vytrénoval do stavu, že vedel naraz rozbiť šesť vajec. Jednou rukou tri a druhou tiež. To sa potom raňajky museli robiť jedna radosť. Na hodine na inštitúte som mala premiéru s tamarindom aj. Najprv som chcela napísať s tamarinom, ale to je opica. A s tou som určite nevarila :D Tamarind má kyslú chuť a je napríklad aj súčasťou worchestrovej omáčky. Ak budete mať po ruke dobré zrelé avokádo, natrite si ho na hrianku a posoľte, chutí to veľkolepo. Plus posledný postreh z tejto oblasti – dnes som v obchode natrafila na chryzantémovú limonádu. No veruže som to nekúpila. Cez týždeň sme boli z inštitútu na imigračnom úrade kvôli vízam. Odňali nám odtlačky prstov a snažili sa nás odfotiť. Snažili preto, lebo po urputnej snahe úradníka, aby som hlavu držala rovno sa radšej on rozhodol nakloniť foťák. Tak sme docielili uspokojivý výsledok. Ja mám skrátka asi nejakú poruchu rovnovážneho orgánu v strednom uchu, lebo akokoľvek som hlavou hýbala rovno nikdy nebola. A to ma prosím pekne navigoval aj môj srbský spolužiak. Dnes ráno som bola na pohovor v štvorhviezdičkovom hoteli tu v Bogore. Ide o to, že hodiny v mojom inštitúte budeme mať len do konca novembra, zakončené skúškami. Potom budeme praxovať v hoteloch v kuchyni. Čo sa týka mňa vyzerá to tak, že od začiatku decembra začínam. Som na to obrovitánsky zvedavá. A hlavne, oproti hotelu je záhrada so srnkami, moje najobľúbenejšie miesto v Bogore. To by teda nemalo dopadnúť zle.

Cestou domov som sa zastavila na trhu - viď zeleninové zásoby v prípade hrozby tretej svetovej vojny - a dala som aj jedno interview nejakým indonézským študentom, ktorí sa okúňajú ostošesť vždy predtým než sa vás niečo spýtajú.

Takže okolo tohto všetkého sa aktuálne točí môj mikrovesmír. Majte sa a dobre sa stravujte :D

Som zo Somálska a neviem ako pripraviť kozie mäso

Opäť nejaký ten update zo štipľavo-sladkej krajiny. Čas mi tu ubieha, nové informácie, podnety a zážitky sa skladajú do mozaiky a veci zapadajú na svoje miesto. Hovorím o takom tom pocite, keď napríklad na ulici porozumiete za čo karhá matka svoje dieťa, alebo sa porozprávate so šoférom či zjednávate ceny na trhu. Keď sa niekde cítite už tak trochu doma a tešíte sa na svoj matrac aj na sprchovanie oblievaním sa vodou. Jašterice v izbe začnete považovať za svoje domáce zviera – veď koniec-koncov sú užitočné a požierajú prebytočný hmyz – a niekedy sa im aj prihovoríte. Prosím nestanovujte mi z týchto vyjadrení diagnózu :D Indonézska vynaliezavosť ma neprestáva udivovať. Keď cestujem angkotom naskytajú sa mi rôzne pohľady. V jedno ráno s polorozlepenými očami som si všimla troch chalanov postávajúcich, čo by na indonézske pomery neboli nič nenormálne. Okolo jedného sa však ovíjal veľký had a všetci spolu viedli družný rozhovor. Ďalší miestny jedinec zase do angkotu nakladal dve poloplné či poloprázdne priesvitné vrecia – záleží od uhla pohľadu - v ktorých plávali oranžové rybičky. Bogor je známy aj svojou botanickou záhradou, ktorú v roku 2006 nenavštívil nikto iný ako samotný George Bush. Správne tušíte, že teraz bol rad na mne. V rámci záhrady je aj prírodovedné múzeum, kde som však budila väčšiu pozornosť ako skelet tapíra a vypreparovaný žralok. Myslím, že ako vedľajší job by som tam mohla byť ako exponát s tabuľkou Skoliotická Slovenka. Hlavne v seba nikdy neprestávajte veriť! Ulice sú plné malých muzikantov, gitaristov a podobných hudobných živlov. Čo sa týka kvality prejavu, ťažko sa mi to posudzuje lebo mám hudobný hluch. Niektorým by som ale zaplatila už len za to, aby prestali spievať. To však nie je prípad istého malého chlapca, ktorý počas hrozitánskej búrky priskočil s plastovou fľašou v ktorej mal kamienky do nášho angkotu. (Viem, že o tom angkote píšem v alarmujúco zvýšenej miere, ale je to skrátka môj nosný dopravný prostriedok). Mohol mať tak šesť rokov a spieval najprv potichu, akoby len pre seba, ale potom sa niekde v ňom vzal hlas ako zvon a prehlušil aj ten dážď aj nevšímavosť a apatiu ľudí, ktorí ho ozaj začali počúvať. Možno je to banalita a vo svete je nespočetne veľa podobných detí, ale v tom momente to mnou skrátka pohlo a každý mu čímsi prispel. Už sme si tu zažili aj výpadok elektriny vo večerných hodinách, takže náš sused z Uzbekistanu sa obetoval a išiel kúpiť nejaké sviečky. Hovoril, že cestou do obchodu sa na neosvetlenej ulici hmýrili potkany ( Animal party) a tak bol rád, keď konečne nakúpil a uvidel plameň. Popri cestách sú tu bežné aj ohrady s ovcami či kozami, kde uprostred nie je ničím nezvyčajným aj televízor na stolíku. Myslím si, že to môže mať na zvieratá aj výchovno-vzdelávací aspekt, pokiaľ by sa jednalo o program pre kopytníkov. K tejto téme sa viaže aj významný moslimský sviatok, ktorý sa tu nedávno oslavoval. Volá sa Idul Adha v preklade sviatok obetovania. Bohatšie rodiny majú kúpiť a obetovať ovcu či kozu, časť mäsa si nechať a väčšiu časť rozdať chudobným. Ide o spomienku na proroka Abraháma, ktorý vyjadril svoju poslušnosť Bohu tým, že bol pripravený obetovať svojho syna Izáka. Nakoniec ho Boh zastavil a on obetoval barana. Rušno bolo už v predvečer tohto sviatku, z minaretov sa spievalo nepretržite od večera až do rána a na druhý deň sa obetovali zvieratá. Počas dňa nebolo výnimočné vidieť na chodníku hlavu kozy či viesť sa spolu s debničkou naporciovaného zvieraťa, čo sa podarilo našej bulharskej vegetariánskej kamarátke. Keďže nie je teraz o mäso núdza, naši moslimský známi nám ponúkli kozie mäso, ktoré mám nejako spracovať. Sú to životné výzvy skrátka. V škole pokračujeme napríklad prípravou dezertu z múky zo zelenej fazule, či zeleninou s výbornou arašidovou omáčkou, ktorú skrátka musíte ochutnať.

Okrem toho si doma trénujem rozbíjanie vajec jednou rukou, vyrezávanie ananásu a kúpila som si aj kamenný mažiar. Na hodine indonézskeho jazyka nám dnes učiteľka oznámila, že by sme už pomaly aj noviny mohli začať čítať, čo je po mesiaci a pol dosť rýchlokurz, ale asi to treba vyskúšať v hladine alfa. Absolvovali sme aj výlet na západnú Jávu, na pláž Carita, z ktorej je výhľad aj na sopku Krakatau. Cestovanie tam bolo extrémne pútavé – nie len, že nás v angkote sedelo 17, pričom optimum je tak 8 ľudí, ale viezli sa s nami aj nejaké kurčatá a bednička s nožmi. To bol asi set, predpokladám. Ľudia sa po ceste pýtali odkiaľ sme. Každý sa po vyslovení našej krajiny tvári krajne inteligentne a pridá obligátne OOOH. O chvíľu na to sme ale zo Somálska, či zo Švédska. Miestni si to skrátka interpretujú po svojom a vehementne presviedčajú aj okolie, že tie dve blondíny sú predsa z Afriky.

Pláž bola parádna, dali sme si kokosový orech, masáž ponúkali na každom kroku – dobrá bola veru, večerali sme morské plody a sledovali malých krabov na pláži. Tí vám teda vedia utekať jedna radosť.

Išli sme si pozrieť aj dedinu Sindanglaut, ktorá je v horách. Keď v roku 1883 vybuchla sopka Krakatau, ničivá veľkááá tsunami sa zastavila práve v tejto dedine. “Prenajali “sme si miestnych motorkárov, nech nás tam zavezú a cestou sme prechádzali cez oblasť, v ktorej pulzoval život vo svojej plnosti. Už dlho som nevidela nič krajšie ako deti púšťajúce si šarkany v blízkosti ryžových polí.

Ináč Indonézania majú rôzne výrazy pre ryžové pole, trs ryže, nespracovanú ryžu a uvarenú ryžu. Ryža tu vládne železnou rukou a ten kto ju neje, ten je proti nám! Alebo je zemiaky :D Tak nezaháľajte a už nech je tá ryža v hrnci na sporáku!

O zvláštnych chutiach a upratovacej mánii

Mávam na Slovensko z tej teplejšej časti zemegule, síce tu máme po búrke riadnej (zbierali sme vodu do vedra, lebo sa to tu šinulo popod dvere ako bláznivé), ale aspoň nemáme nula stupňov. Škodoradosť bokom ale. Škola sa rozbehla ako sa patrí. Hodiny geografie patria k tým menej dynamickým. Asi to bude aj zásluhou nášho učiteľa, ktorý sa volá sir Eddy. Je to starší pán, polovičný Holanďan a polovičný Indonézan a svoje tempo zabudol v minulom storočí tipujem. Minule keď rozmýšľal nad nejakou otázkou nami položenou sa postavil k lavici, zavrel oči a začal sa nebezpečne nakláňať smerom dopredu. Vyzeralo to, že už-už padne, ale vtedy sa mu našťastie rozsvietilo a on precitol a došiel k sebe. Mám podozrenie, že sa dostal do nejakej inej “geografickej hladiny“, prekročil nadmorskú výšku v ktorej bol redší vzduch tipujem. Musím ale povedať, že hodiny varenia majú spád a sú viac než prínosné. Učitelia sú skúsení odborníci a veľmi sympatickí ľudia. Náš učiteľ cukrárčiny pracoval aj v Chorvátsku a vždy nás víta pozdravom Dobro jutro! Už sme pripravovali koláč z fermentovanej cassavy a waffle z ryžovej múky v kombinácii so syrom a párkami. Takéto chute sú tu viac ako bežné, lebo miestni obľubujú napríklad čokoládové zákusky so syrom. By the way - už viem vyhadzovať palacinky do vzduchu – nie vždy dopadnú tam kde treba - a rozbíjať vajce jednou rukou. Dobre, tuším, že mnohí z vás toto už ovládajú minimálne od svojich adolescentských liet, ale tak potešilo ma to.

Hodiny prípravy slaných jedál máme s istým pánom Haddim. Minule sme pripravovali kura s ryžou, polievku a pikantnú omáčku. Áno, áno – kura prišlo aj s hlavou a paprčkami, ale hlavu stratilo veľmi rýchlo. Haddiho brat pripravuje jedlo aj pre indonézskeho prezidenta, tak sme sa napríklad dozvedeli, že bežne sa z jedného kila mäsa nakrája 25 kociek mäsa – v bežnej reštaurácii. Pre prezidenta a zahraničné návštevy je to však len 14 kociek. Neviem či sa môžem aj ja považovať za zahraničnú návštevu :D. Samotné cestovanie do školy zostáva ešte stále v kategórii prudko zážitkové. Tento týždeň sa cestou tam autobus pokazil, začal dymiť a museli sme presadnúť na iný. Myslela som si preto, že cesta späť by mohla byť aspoň o čosi príjemnejšia. Omyl ako vyšitý! Nielenže som nad hlavou mala reproduktor a celý čas som bola nedobrovoľne vystavené indonézskym jemným melódiám, ktoré prehlušili aj Živé kvety v mojom MP3 prehrávači, ale ešte sa aj náramne rozpršalo a začalo to stekať na mňa. Dá sa toto nemilovať? Minulý víkend sme tripovali na Thousand Islands – Tisíc ostrovov pri Jakarte. Vybrali sme si ostrov Tidung. Obnášalo to vstávanie o tretej ráno a presun z Bogoru do Jakarty do prístavu. Ten bol nadmieru autentický či už po čuchovej stránke, alebo brodením sa bahnom. Potom si stačilo len nájsť príslušnú loď, ktorej technický stav nebudem komentovať.

Samotný ostrov bol taký ako z katalógu, pekné pláže, veľké netopiere lietajúce večer nad palmami a všetečné kozy pasúce sa na odpadkoch. Večerali sme na pláži, kde sme si pripravovali večeru nad ohňom čo prilákalo skoro všetkých obyvateľov ostrova. Nepreháňam – vážne. Ani neviem odkiaľ sa zrazu začali zbiehať húfy mužov a prichádzali k nášmu stanovisku, kde si tak po indonézsky kvokli a pozerali čo robíme. Pripadala som si ozaj ako v nejakej reality show, pričom som si márne hľadala WC Platz. Neúspešne! Rojili sa odvšadiaľ. Tak som prehodnotila svoje potreby a dala si radšej pivo na ukľudnenie.

Keď sme sa vrátili domov pochytila ma nutkavá obsesia všetko upratať. Tak som si išla prášiť ruksak od piesku. Zabudnúc, že som si odtiaľ nevyložila všetky veci som sa presunula na balkón a vysypala si aj svoje púzdro s dioptrickými okuliarmi do “potoka“ lepšie povedané do splašiek pod naším oknom. Je to ako v stredoveku, pretože tam odteká tak naša voda z kuchyne ako aj z kúpeľne. Našťastie sa sused Miro obetoval – veľmi si to cením! – a so smetnými sáčkami na nohách išiel čeliť úskaliam tejto dravej rieky. Bol úspešný, stačilo len prekročiť mŕtveho potkana a vyhnúť sa nejakým živým organizmom, ktorých je v tomto prostredí toľko ako by ich tam vypľula Noemova archa. Je to taký náš slum, ale máme to tu celkom radi.

Špecialitou Indonézanov sú aj rôzne bieliace krémy a prípravky, ktorých majú neúrekom. Každý chce byť biely a má strach zo slnka. Používajú sa aj injekcie a môžem povedať, že niektorí vyzerajú naozaj veľmi “prirodzene“. Tak sa tešte, že sa teraz neopaľujete a môžete zostať krásne bieli bez injekcií, či iných podporných prostriedkov! Sampai jumpa

Všetci do pyžama!

Prichádzam s krátkym reportom diania tutok v Bogore a v blízkom okolí. Pre zachovanie mentálneho zdravia sme sa prihlásili do fitka s bazénom, saunou a s hodinami aerobiku, ktoré pripomínajú niečo medzi brušnými tancami a elektropárty – dobre, neviem, či som na nejakej vôbec niekedy bola. Hej, je to buržujský klub, ale liečim si tam psychiku. Na plávanie v plavkách tam síce môžeme zabudnúť, ale aj také plavecké legíny a tričko majú svoje čaro. Ešte si tak objednať kokosový orech na lehátko a je to ideál. Objavili sme aj tržnicu plnú malých kuracích tiel vylihujúcich len tak naverímboha, neznámych korenín a vyjednávajúcich trhovníkov. Nie som veľmi handrkovací typ, ale snažím sa čo mi len moja znalosť čísiel v indonézštine dovolí. Už sme tu podnikli aj nejaké výlety do okolia. Napríklad na horu Puncak s čajovníkovými plantážami, kde sme po východe slnka obžierali čajovníkové lístky. Tiež sme videli hinduistický chrám so všetkými sochami, za ktorými je taaaaak veľa príbehov.

Začala mi aj kulinárska škola. Máme hodiny indonézštiny, geografiu, varenie a cukrárstvo. Našťastie je to aj praktické. Dostali sme tmavomodrú školskú uniformu a aj bielu kuchársku uniformu, so zásterou a čiapkou. Dokopy sme len štyria, jeden Španiel a dvaja Srbi a cítime sa profi :D Tie uniformy musia bezpodmienečne skončiť u mňa, tak po slovensky si ich požičiam asi.

S cestovaním do školy to mám mierne od ruky. Cestujem dvomi angkotmi a jedným pofiderným busom tak približne dve hodiny. Stáva sa, že ma z angkotu vysadia pri nesprávnej ulici, takže tam pobehujem dookola a snažím sa zorientovať podľa machu na stromu. Je to však menej úspešný spôsob, takže som vďačná, že sa vždy objaví niekto kto ma hodí na motorke až priamo k inštitútu a ešte mi poďakuje, že ma mohol zaviesť. Potešenie je na mojej strane.

Ešte k indonézskej náture. Cez týždeň som jedla v stánku na ulici a sedeli tam študenti, ktorí vedeli trochu po anglicky. Tak sme začali smalltalk a skončili tým, že si ma natáčali do mobilu ako jem, presnejšie povedané ako mi z úst trčia rezance a volské očko. Dúfam, že sa nenájdem na youtube. K prazvláštnym zamestnaniam, ktoré sa tu vyskytujú by som pridala aj samozvaných regulovčíkov dopravy – rozumej hordu chlapov, ktorí zúrivo mávajú, kývajú a “dopomáhajú“ k väčšej plynulosti už aj tak dosť pomätenej dopravy. Ďalej sa tu vyskytujú ľudia, ktorí stoja na hlavnej ceste s nadrozmernou hlavou zajaca či inej potvory a tancujú pred autami, vyberajúc za to peniaze. Do výpočtu by som ešte pridala aj profesionálnych postávačov a posedávačov. Je tu totálne pyžamová móda. Ešte tak deťom by som to prepáčila, ale dospelí v pyžame presúšajúci sa na ulici, to je vyšší level. Už v Uruguayi ma zaujala tepláková kultúra, ale tu v Indonézii to posúvajú za hranice znesiteľnosti. Psychológia odievania by sa mala aktualizovať. Cez víkend sme mali absťák na nejaké naše jedlo, tak sme varili zeleninovú polievku, zemiaky a rokmi overený Bebe puding.

No nič viac si už nespomínam, takže radšej končím, lebo aj to treba vedieť. Hugs!

Volám sa Monika a žijem v teráriu

Moja aklimatizácia po ázijsky pokračuje. Ako asi viete, Indonézia je prevažne moslimskou krajinou. To znamená, že časť žien tu nosí Hijab – závoj na hlave. Ten sa vyskytuje v nespočetných farebných a materiálových variáciách a je často ozdobený aj sponou, či brošňou. Dokonca som v obchode videla aj časopis Hijab magazine style. Takže nikdy nebolo ľahšie zostať trendy. Teraz tu skoro každý večer prší. Spustí sa fakt veľký lejak. Minule sme sa vracali angkotom domov a vtedy sa to začalo. Vyskočili sme a skryli sa pod najbližší prístrešok. Postupne sa tam nahrnuli študenti v uniformách, rodiny s deťmi, či pán, ktorý si ešte v angkote stihol vyzuť topánky a bosý, ale zato s dáždnikom išiel bojovať s bohom dažďa. Všetci sme tam svorne stáli a trpezlivo pozerali na prúdy vody, ktoré sa valili ulicou. Bol tam taký ten pocit spolupatričnosti a mokrých nôh, že sme všetci na tej istej “potápajúcej“ sa lodi, ale nikam sa netreba ponáhľať, ani nič zbytočné riešiť. Len tam proste byť a nechať dážď nech všetko prečistí.

Zatiaľ tu veľmi nevarím, ale minule som sa pustila do domácich zásob, rozumej pudingu bez varenia :D Na obale píšu: Vymiešať na najvyšších otáčkach, tak som robila čo som mohla pričom som počúvala spev z minaretu na balkóne, ale manuálna robota má predsalen svoje hranice a aj tie otáčky zase majú svoje obmedzenia. Záverom: Bolo to jedlé. Ako som už bola bývala spomínala, v meste je to ozaj chaotické, čo sa týka dopravy a ľudí. Preto ako balzam na moju už značne nestabilnú rebríčkovú nervovú sústavu som si vyhliadla srnky a jelenčoky, ktoré sú v centre mesta pred palácom ešte z koloniálnych dôb. Sú tam len tak voľne vypustené na obrovskom priestranstve a je ich celá hŕŕŕba. Vždy keď ich zahliadnem nejako ma to upokojí, pousmejem sa a nachvíľu pre mňa okolitý chaos prestáva existovať. Toľko srnčí výlev.

Ináč v okolí je ozaj veľa možností kde sa ísť najesť. Od rýchlych občerstvení v nákupných centrách, cez warungy na ulici až po rôzne reštaurácie, či školskú kantínu. Včera sme si kupovali jedlo v stánku, tak som obkukávala chalanov ako varia vo woku a snažila sa im ukradnúť know-how.

Čo sa týka peňazí, ak by niekto zatúžil stať sa milionárom, pokojne príďte. Stačí si len zamieňať pár desiatok eur a máte to. Takže žiadne vedomostné súťaže či tunelovanie. Najväčšou starosťou potom už len bude kde minúť svoj prvý milión. Ľudia tu na vás hľadia, zízajú a mávajú úplne všade. Sú schopní sa pred vás postaviť a pozerať na vás zaujato ako na svätý obrázok. Mám tu pocit trochu ako nejaký reptil v teráriu, ktorému dobroprajne klopú na sklo. Jeden mládenec sa dokonca náročky prehrabával v oddelení čeleniek, len aby mohol byť v našej blízkosti a počúvať nás. Alebo som len paranoidná a on si chcel ozaj len vybrať niečo slušivé? Rovnako majú ľudia potrebu vyjadriť na vás svoj názor a informovať sa na všetko možné. Jeden pán na stanici po tom ako sa dozvedel, že mám študovať kulinárstvo povedal, že na to sa presne hodím. Čiže v zmysle vymysleného hesla Ťahaj za sporák si musím dostáť svojho údelu. Keďže tu často prší vyskytlo sa tu aj zamestnanie typu prenajímanie dáždnikov. Malí chlapci zmoknutí skrz-naskrz ponúkajú odprevadenie ľuďom vystupujúcich z angkotu do nákupného centra či domov. No nekúp si to! Ináč pokračujem s hodinami indonézskeho jazyka na univerzite. Niekedy mám už pocit, že mi to začína do seba zapadať inokedy ma ten jazyk úplne “ prevalcuje“. Chce to ešte čas a veľa učenia. Ale začala som aj s indonézskymi tancami. Vyzerá to trochu ako kombinácia pohybov zvierat a bojových umení a celé to plynie. Každopádne to má od viedenského valčíka dosť ďaleko. Počas zútulňovania si mojej izby som sa snažila zabiť do steny nejaké klince. Výsledok? Všetci prežili, ale úspešnosť zatĺkania bola tak 50 percent. Klince odskakovali vzpurne, ale tie čo zostali sú plne funkčné. So spolužiakmi z kulinárstva sme mali cez víkend výlet dol Jakarty. Prešli sme si národný pamätník Monas, múzeum bábok Wayang a múzeum mesta Fatahillah. Keď nás zbadali skupinky miestnych študentov hneď sa k nám rozbehli a robili s nami interview, fotili sme sa a rozdávali podpisy. Dokonca si nás dnes vo vlaku natáčali do mobilu. Je to šialené poviem vám, ako život v teráriu. Veď keď prídem domov a budem chcieť pri Moste SNP rozdať nejaký ten podpis, ani pes po mne neštekne. Hraničí to tu až s hystériou, ale tak čo človek pre tých svojich fanúšikov nespraví :D Niektorí ľudia ale vedia naozaj prekvapiť. Napríklad pán, ktorý mi ukázal cestu na stanicu a popritom sa spýtal, či poznám Mareka Hamšíka. Či študentky, ktoré mi povedali, že vyzerám ako Lady Gaga. To som to dopracovala. Dokonca si nás vo vlaku počas rozhovoru natáčali do mobilu. V historickom múzeu je delo ešte z čias bojov s Portugalcami. Na konci dela je päsť so zvláštnym gestom. Ako povedal sprievodca, kto sa päste dotkne môže mu to zvýšiť plodnosť. Potom dodal, že Barack Obama - ktorý počas detstva v Jakarte žil - sa ruky dotkol dvakrát a má dve deti. A samotný sprievodca šesť krát a má šesť detí, pričom sa v tom momente práve dotýkal päste. Môj srbský spolužiak k tomu dodal, že siedme dieťa je teraz už istotne na ceste. Cez víkend sme boli aj na výlete na vodopádoch. Išli sme okolo papájovníkov – tak som si ich interne nazvala – a bolo tam aj strašne veľa makakov všade. Bol to taký únik z mesta, i keď vodopády boli plné ľudí a našli sa aj takí, ktorí sa chceli s nami odfotiť. Sláva nás zase dobehla

Už som obšmejdila aj miestnu knižnicu CINTA BACA v preklade Love reading a kúpila si špenátový šampón, takže všetko podľa päťročnice. Upozornenie: Text je nesúvislý a nenadväzuje na seba – môže to byť aj vina autora. Tschuss!

Začiatky naše každodenné

Po dosť dlhej dobe sa opäť dostávam k blogovaniu. Aj tentokrát je zato vinné cestovanie. Chcem vám sprostredkovať svoje dojmy, pocity a chuť Indonézie. Ako úspešne sa mi to podarí to sa nechám prekvapiť :D Ako teda väčšina vie prišla som sem na jeden semester študovať kulinárstvo na inštitúte v Jakarte. Táto cesta do Ázie je aj pre mňa dosť veľkým sústom. Moje obavy sa týkali najmä obrovskej preľudnosti, Islámu a nekoordinovanej dopravy, ako aj toho ako zapadnem do davu, ktorý je centimetrovo v inej nadmorskej výške. Spolu s Lýdiou, ktorú poznám už z Južnej Ameriky a teraz nám akási vyššia moc (indonézska vláda :D) tiež zariadila pobyt v tej istej krajine, sme spoločne cestovali z Prahy cez Istanbul až do Jakarty. Palivový stop sme absolvovali v Singapure. Cesta ubehla oveľa skôr než som si stihla pozrieť viac ako jeden film v lietadle a zjesť všetko to chutné jedlo, čo ponúkajú Turkish Airlines. V Jakarte, kde nás ovalilo to povestné vlhké a dusné počasie nás už čakali organizátori. Po registrácii a pár hodinách čakania na ostatných študentov nás odviezli do hotela. Och, bol to celkom príjemný medzikrok medzi samotným príchodom z Európy a bývaním v indonézskej realite :D Keď som si bola večer na recepcii zisťovať koľko by ma vyšiel internet, tak mi recepčný vyrátal, že by to bolo tak odhadom 11 eur, čo aj mňa ako Európanku pri peniazoch celkom zaskočilo a vrátila som sa radšej späť na izbu. Podozrievam ho, že na výpočet použil metódu Bermudského trojuholníka alebo kieho čerta. Posteľ, teplá sprcha, európsky záchod ako aj výber jedál z celého sveta to ozaj potešilo. Prvý večer spolubývajúce z Laosu a Iránu pripravili svoje národné jedlá, tak človek mohol zajesť svoj prípadný homesick – homeless pocit. Na ďalší deň sme ešte mali voľno, tak sme obiehali miestny nákupný dom, zamieňali peniaze a kupovali SIM karty. Došla aj Zuzka zo Slovenska, moja spolubývajúca v súčasnom bydlisku v meste Bogor. Idúc na horné poschodie katolíckej univerzity Karola Wojtylu odfotiť si výhľad sme sa vlastne dostali na stretnutie mládeže. Tí nás automaticky vtiahli medzi seba a vyzvali nás pozdieľať spoločne naši životy. Cesty božie ako aj tie indonézske sú skrátka nevyspytateľné. Jeden postreh, ktorý mi sprostredkovala aj Zuzka je, že pre Indonézanov je všetko Jauh teda ďaleko. Je jedno či sa jedná o skutočnosť, že človek pešo prejde 50 metrov alebo nebodaj o takú nehoráznosť, že chce bývať v inom meste ako bude študovať. Po všetkých týchto informáciách sa na vás pozrú a povedia Jauh. Takže pýtať sa ich na vzdialenosti a odhady sa asi veľmi nevyplatí. Keďže sú zvyknutí prepravovať sa všade dopravou majú na to iný pohľad. Cesty sú ale tak preplnené, že sa vydalo opatrenie, že v určitých časoch počas dňa nemôže byť v aute len jeden človek, ale musia tam byť viacerí pasažieri. Z tejto potreby teda začali ľudia popri ceste stopovať, deti nevynímajúc, pričom na prstoch ukazujú koľko miest potrebujú. Šoféri týmto stopárom platia, lebo im vlastne robia službu a ochránia ich pred prípadnou pokutou, ktorú by dostali nerešpektujúc pravidlo “plného auta“. V sobotu sa konal celodenný otvárací ceremoniál pre všetkých študentov z viac ako 70 krajín. Všetkých nás nahnali do jedného hotela a od rána sme mali prednášky, ktoré zakončil kultúrny program. Zadné rady po čase zaspávali, ležali na stoličkách a zotavovali sa ešte z cesty, tie predné boli aktívnejšie a udržiavali dojem bdelého publika. Jednu prednášku mala profesorka interkultúrnej komunikácie a hovorila o zvyklostiach Indonézanov, napr. o ich small talk-och (čiže takých tých úvodných zahrievacích rozhovoroch). Čo môže cudzinca zaskočiť je, že Indonézania sa ako prvé pýtajú napr. na vek, či je niekto slobodný alebo ženatý, či na to kam práve ide. Profesorka to vysvetlila aj tým, že sa predsa nebudú pýtať na počasie tak ako my, keďže by to bolo v prípade indonézskeho viac menej stabilného počasia úplne zbytočné. Uviedla nasledovný príklad: Indonézan by sa nepýtal svojho krajana: „Aké máte počasie v Jakarte?“ Odpoveď by bola: „Také ako pred desiatimi rokmi.“ Takže na ulici je viac ako bežné, že na vás kričia Mister, alebo sa na vás pozrú a začnú sa smiať. Pred pohľadmi sa skrátka nie je kde skryť a zamaskovať sa je nemožné. Takže do boja! Záver ceremoniálu tvorilo vystúpenie tradičného orchestra Gamelan, tanečníc z provincie Aceh zo Sumatry, ktoré vystupovali spolu s hudobníkmi a svoj tanec prispôsobili ich rytmu. Potom ešte vystúpila nejaká kapela, ktorá nám zaspievala aj nejaké hity od Bon Joviho či Jacksonovku. V nedeľu sme so Zuzkou ráno odišli do Bogoru, kde bývame. Cesta pozostávala z odpravenia sa na bus, potom sme sa odtiahli na železničnú stanicu. Išli sme práve v čase od 9tej do 11tej čo je CAR-FREE time takže po cestách bolo vidno len cyklistov a iných chodcov. Hrdo som sa s kufrom zaradila na hlavnú cestu a bol to skvelý pocit, nevidieť tam všetku tú dopravu ako obvykle. Až keď tu zrazu pustili premávku a my sme mali čo robiť, aby sme prešli na chodník. Bol to vskutku rýchly presun. Čakala nás ešte cesta dvomi vlakmi. Každý vlak má prvý a posledný vagón vyhradený pre ženy. Zvonku sú ružové a pripomínajú mi reklamu na ženské hygienické pomôcky. Výhodou je menej ľudí, iba ženy a deti. Mužov odtiaľ automaticky vykazujú. Keď som vystúpila z vlaku a čakala Zuzku, hneď ku mne prišiel miestny chlapík, že robí sprievodcu a dokonca študoval na tej istej škole ako budem aj ja. A čo je úplnou tradíciou, na záver si chcel vymeniť telefónne číslo. Indonézania sú závislí na svojich mobiloch a komunikácii. Sústavne sms-kujú a telefonujú. Vykorčuľovala som z tejto situácie s tým, že mám mobil v batožine a mám k nemu obmedzený prístup :D

Z bogorskej stanice už bolo treba si vziať len Angkot, čo je malé auto niečo ako maršrutka. S mojím kufrom a ruksakom sa nás tam zmestilo tak 6, ale ináč má kapacitu tak približne 12 osôb. Šofér sa počas cesty stihne zastaviť natankovať, či kúpiť si kusovú cigaretu od pouličných predavačov. Angkot vám pristaví hocikde kde si ho stopnete a keď chcete vystúpiť stačí povedať Kiri, čo znamená vľavo. Do týchto prostriedkov zvyknú priskakovať aj rôzni hudobníci, ktorí vám za dobrovoľní poplatok (zne)príjemnia cestu.

Ináč len tak v rýchlosti ešte: vajcia sa tu predávajú medzi ovocím a sú na váhu. Škola mi začína až 18.9 takže dovtedy sa niečo priučím z indonézštiny a miestnych zvyklostí. Myslite na mňa (ja som na vás ešte zabudnúť nestihla :D), prijímam aj humanitárne balíčky neskôr. Zatiaľ ešte mám veľa pudingov vďaka Bejke, loveckú salámu od Adi, či Marína keksy z Billy.

Sampai jumpa!

Tzv. Úvodný

Aj takto prebieha príprava na štúdium kulinárstva v Jakarte