Všetci do pyžama!

Prichádzam s krátkym reportom diania tutok v Bogore a v blízkom okolí. Pre zachovanie mentálneho zdravia sme sa prihlásili do fitka s bazénom, saunou a s hodinami aerobiku, ktoré pripomínajú niečo medzi brušnými tancami a elektropárty – dobre, neviem, či som na nejakej vôbec niekedy bola. Hej, je to buržujský klub, ale liečim si tam psychiku. Na plávanie v plavkách tam síce môžeme zabudnúť, ale aj také plavecké legíny a tričko majú svoje čaro. Ešte si tak objednať kokosový orech na lehátko a je to ideál. Objavili sme aj tržnicu plnú malých kuracích tiel vylihujúcich len tak naverímboha, neznámych korenín a vyjednávajúcich trhovníkov. Nie som veľmi handrkovací typ, ale snažím sa čo mi len moja znalosť čísiel v indonézštine dovolí. Už sme tu podnikli aj nejaké výlety do okolia. Napríklad na horu Puncak s čajovníkovými plantážami, kde sme po východe slnka obžierali čajovníkové lístky. Tiež sme videli hinduistický chrám so všetkými sochami, za ktorými je taaaaak veľa príbehov.

Začala mi aj kulinárska škola. Máme hodiny indonézštiny, geografiu, varenie a cukrárstvo. Našťastie je to aj praktické. Dostali sme tmavomodrú školskú uniformu a aj bielu kuchársku uniformu, so zásterou a čiapkou. Dokopy sme len štyria, jeden Španiel a dvaja Srbi a cítime sa profi :D Tie uniformy musia bezpodmienečne skončiť u mňa, tak po slovensky si ich požičiam asi.

S cestovaním do školy to mám mierne od ruky. Cestujem dvomi angkotmi a jedným pofiderným busom tak približne dve hodiny. Stáva sa, že ma z angkotu vysadia pri nesprávnej ulici, takže tam pobehujem dookola a snažím sa zorientovať podľa machu na stromu. Je to však menej úspešný spôsob, takže som vďačná, že sa vždy objaví niekto kto ma hodí na motorke až priamo k inštitútu a ešte mi poďakuje, že ma mohol zaviesť. Potešenie je na mojej strane.

Ešte k indonézskej náture. Cez týždeň som jedla v stánku na ulici a sedeli tam študenti, ktorí vedeli trochu po anglicky. Tak sme začali smalltalk a skončili tým, že si ma natáčali do mobilu ako jem, presnejšie povedané ako mi z úst trčia rezance a volské očko. Dúfam, že sa nenájdem na youtube. K prazvláštnym zamestnaniam, ktoré sa tu vyskytujú by som pridala aj samozvaných regulovčíkov dopravy – rozumej hordu chlapov, ktorí zúrivo mávajú, kývajú a “dopomáhajú“ k väčšej plynulosti už aj tak dosť pomätenej dopravy. Ďalej sa tu vyskytujú ľudia, ktorí stoja na hlavnej ceste s nadrozmernou hlavou zajaca či inej potvory a tancujú pred autami, vyberajúc za to peniaze. Do výpočtu by som ešte pridala aj profesionálnych postávačov a posedávačov. Je tu totálne pyžamová móda. Ešte tak deťom by som to prepáčila, ale dospelí v pyžame presúšajúci sa na ulici, to je vyšší level. Už v Uruguayi ma zaujala tepláková kultúra, ale tu v Indonézii to posúvajú za hranice znesiteľnosti. Psychológia odievania by sa mala aktualizovať. Cez víkend sme mali absťák na nejaké naše jedlo, tak sme varili zeleninovú polievku, zemiaky a rokmi overený Bebe puding.

No nič viac si už nespomínam, takže radšej končím, lebo aj to treba vedieť. Hugs!

Volám sa Monika a žijem v teráriu

Moja aklimatizácia po ázijsky pokračuje. Ako asi viete, Indonézia je prevažne moslimskou krajinou. To znamená, že časť žien tu nosí Hijab – závoj na hlave. Ten sa vyskytuje v nespočetných farebných a materiálových variáciách a je často ozdobený aj sponou, či brošňou. Dokonca som v obchode videla aj časopis Hijab magazine style. Takže nikdy nebolo ľahšie zostať trendy. Teraz tu skoro každý večer prší. Spustí sa fakt veľký lejak. Minule sme sa vracali angkotom domov a vtedy sa to začalo. Vyskočili sme a skryli sa pod najbližší prístrešok. Postupne sa tam nahrnuli študenti v uniformách, rodiny s deťmi, či pán, ktorý si ešte v angkote stihol vyzuť topánky a bosý, ale zato s dáždnikom išiel bojovať s bohom dažďa. Všetci sme tam svorne stáli a trpezlivo pozerali na prúdy vody, ktoré sa valili ulicou. Bol tam taký ten pocit spolupatričnosti a mokrých nôh, že sme všetci na tej istej “potápajúcej“ sa lodi, ale nikam sa netreba ponáhľať, ani nič zbytočné riešiť. Len tam proste byť a nechať dážď nech všetko prečistí.

Zatiaľ tu veľmi nevarím, ale minule som sa pustila do domácich zásob, rozumej pudingu bez varenia :D Na obale píšu: Vymiešať na najvyšších otáčkach, tak som robila čo som mohla pričom som počúvala spev z minaretu na balkóne, ale manuálna robota má predsalen svoje hranice a aj tie otáčky zase majú svoje obmedzenia. Záverom: Bolo to jedlé. Ako som už bola bývala spomínala, v meste je to ozaj chaotické, čo sa týka dopravy a ľudí. Preto ako balzam na moju už značne nestabilnú rebríčkovú nervovú sústavu som si vyhliadla srnky a jelenčoky, ktoré sú v centre mesta pred palácom ešte z koloniálnych dôb. Sú tam len tak voľne vypustené na obrovskom priestranstve a je ich celá hŕŕŕba. Vždy keď ich zahliadnem nejako ma to upokojí, pousmejem sa a nachvíľu pre mňa okolitý chaos prestáva existovať. Toľko srnčí výlev.

Ináč v okolí je ozaj veľa možností kde sa ísť najesť. Od rýchlych občerstvení v nákupných centrách, cez warungy na ulici až po rôzne reštaurácie, či školskú kantínu. Včera sme si kupovali jedlo v stánku, tak som obkukávala chalanov ako varia vo woku a snažila sa im ukradnúť know-how.

Čo sa týka peňazí, ak by niekto zatúžil stať sa milionárom, pokojne príďte. Stačí si len zamieňať pár desiatok eur a máte to. Takže žiadne vedomostné súťaže či tunelovanie. Najväčšou starosťou potom už len bude kde minúť svoj prvý milión. Ľudia tu na vás hľadia, zízajú a mávajú úplne všade. Sú schopní sa pred vás postaviť a pozerať na vás zaujato ako na svätý obrázok. Mám tu pocit trochu ako nejaký reptil v teráriu, ktorému dobroprajne klopú na sklo. Jeden mládenec sa dokonca náročky prehrabával v oddelení čeleniek, len aby mohol byť v našej blízkosti a počúvať nás. Alebo som len paranoidná a on si chcel ozaj len vybrať niečo slušivé? Rovnako majú ľudia potrebu vyjadriť na vás svoj názor a informovať sa na všetko možné. Jeden pán na stanici po tom ako sa dozvedel, že mám študovať kulinárstvo povedal, že na to sa presne hodím. Čiže v zmysle vymysleného hesla Ťahaj za sporák si musím dostáť svojho údelu. Keďže tu často prší vyskytlo sa tu aj zamestnanie typu prenajímanie dáždnikov. Malí chlapci zmoknutí skrz-naskrz ponúkajú odprevadenie ľuďom vystupujúcich z angkotu do nákupného centra či domov. No nekúp si to! Ináč pokračujem s hodinami indonézskeho jazyka na univerzite. Niekedy mám už pocit, že mi to začína do seba zapadať inokedy ma ten jazyk úplne “ prevalcuje“. Chce to ešte čas a veľa učenia. Ale začala som aj s indonézskymi tancami. Vyzerá to trochu ako kombinácia pohybov zvierat a bojových umení a celé to plynie. Každopádne to má od viedenského valčíka dosť ďaleko. Počas zútulňovania si mojej izby som sa snažila zabiť do steny nejaké klince. Výsledok? Všetci prežili, ale úspešnosť zatĺkania bola tak 50 percent. Klince odskakovali vzpurne, ale tie čo zostali sú plne funkčné. So spolužiakmi z kulinárstva sme mali cez víkend výlet dol Jakarty. Prešli sme si národný pamätník Monas, múzeum bábok Wayang a múzeum mesta Fatahillah. Keď nás zbadali skupinky miestnych študentov hneď sa k nám rozbehli a robili s nami interview, fotili sme sa a rozdávali podpisy. Dokonca si nás dnes vo vlaku natáčali do mobilu. Je to šialené poviem vám, ako život v teráriu. Veď keď prídem domov a budem chcieť pri Moste SNP rozdať nejaký ten podpis, ani pes po mne neštekne. Hraničí to tu až s hystériou, ale tak čo človek pre tých svojich fanúšikov nespraví :D Niektorí ľudia ale vedia naozaj prekvapiť. Napríklad pán, ktorý mi ukázal cestu na stanicu a popritom sa spýtal, či poznám Mareka Hamšíka. Či študentky, ktoré mi povedali, že vyzerám ako Lady Gaga. To som to dopracovala. Dokonca si nás vo vlaku počas rozhovoru natáčali do mobilu. V historickom múzeu je delo ešte z čias bojov s Portugalcami. Na konci dela je päsť so zvláštnym gestom. Ako povedal sprievodca, kto sa päste dotkne môže mu to zvýšiť plodnosť. Potom dodal, že Barack Obama - ktorý počas detstva v Jakarte žil - sa ruky dotkol dvakrát a má dve deti. A samotný sprievodca šesť krát a má šesť detí, pričom sa v tom momente práve dotýkal päste. Môj srbský spolužiak k tomu dodal, že siedme dieťa je teraz už istotne na ceste. Cez víkend sme boli aj na výlete na vodopádoch. Išli sme okolo papájovníkov – tak som si ich interne nazvala – a bolo tam aj strašne veľa makakov všade. Bol to taký únik z mesta, i keď vodopády boli plné ľudí a našli sa aj takí, ktorí sa chceli s nami odfotiť. Sláva nás zase dobehla

Už som obšmejdila aj miestnu knižnicu CINTA BACA v preklade Love reading a kúpila si špenátový šampón, takže všetko podľa päťročnice. Upozornenie: Text je nesúvislý a nenadväzuje na seba – môže to byť aj vina autora. Tschuss!

Začiatky naše každodenné

Po dosť dlhej dobe sa opäť dostávam k blogovaniu. Aj tentokrát je zato vinné cestovanie. Chcem vám sprostredkovať svoje dojmy, pocity a chuť Indonézie. Ako úspešne sa mi to podarí to sa nechám prekvapiť :D Ako teda väčšina vie prišla som sem na jeden semester študovať kulinárstvo na inštitúte v Jakarte. Táto cesta do Ázie je aj pre mňa dosť veľkým sústom. Moje obavy sa týkali najmä obrovskej preľudnosti, Islámu a nekoordinovanej dopravy, ako aj toho ako zapadnem do davu, ktorý je centimetrovo v inej nadmorskej výške. Spolu s Lýdiou, ktorú poznám už z Južnej Ameriky a teraz nám akási vyššia moc (indonézska vláda :D) tiež zariadila pobyt v tej istej krajine, sme spoločne cestovali z Prahy cez Istanbul až do Jakarty. Palivový stop sme absolvovali v Singapure. Cesta ubehla oveľa skôr než som si stihla pozrieť viac ako jeden film v lietadle a zjesť všetko to chutné jedlo, čo ponúkajú Turkish Airlines. V Jakarte, kde nás ovalilo to povestné vlhké a dusné počasie nás už čakali organizátori. Po registrácii a pár hodinách čakania na ostatných študentov nás odviezli do hotela. Och, bol to celkom príjemný medzikrok medzi samotným príchodom z Európy a bývaním v indonézskej realite :D Keď som si bola večer na recepcii zisťovať koľko by ma vyšiel internet, tak mi recepčný vyrátal, že by to bolo tak odhadom 11 eur, čo aj mňa ako Európanku pri peniazoch celkom zaskočilo a vrátila som sa radšej späť na izbu. Podozrievam ho, že na výpočet použil metódu Bermudského trojuholníka alebo kieho čerta. Posteľ, teplá sprcha, európsky záchod ako aj výber jedál z celého sveta to ozaj potešilo. Prvý večer spolubývajúce z Laosu a Iránu pripravili svoje národné jedlá, tak človek mohol zajesť svoj prípadný homesick – homeless pocit. Na ďalší deň sme ešte mali voľno, tak sme obiehali miestny nákupný dom, zamieňali peniaze a kupovali SIM karty. Došla aj Zuzka zo Slovenska, moja spolubývajúca v súčasnom bydlisku v meste Bogor. Idúc na horné poschodie katolíckej univerzity Karola Wojtylu odfotiť si výhľad sme sa vlastne dostali na stretnutie mládeže. Tí nás automaticky vtiahli medzi seba a vyzvali nás pozdieľať spoločne naši životy. Cesty božie ako aj tie indonézske sú skrátka nevyspytateľné. Jeden postreh, ktorý mi sprostredkovala aj Zuzka je, že pre Indonézanov je všetko Jauh teda ďaleko. Je jedno či sa jedná o skutočnosť, že človek pešo prejde 50 metrov alebo nebodaj o takú nehoráznosť, že chce bývať v inom meste ako bude študovať. Po všetkých týchto informáciách sa na vás pozrú a povedia Jauh. Takže pýtať sa ich na vzdialenosti a odhady sa asi veľmi nevyplatí. Keďže sú zvyknutí prepravovať sa všade dopravou majú na to iný pohľad. Cesty sú ale tak preplnené, že sa vydalo opatrenie, že v určitých časoch počas dňa nemôže byť v aute len jeden človek, ale musia tam byť viacerí pasažieri. Z tejto potreby teda začali ľudia popri ceste stopovať, deti nevynímajúc, pričom na prstoch ukazujú koľko miest potrebujú. Šoféri týmto stopárom platia, lebo im vlastne robia službu a ochránia ich pred prípadnou pokutou, ktorú by dostali nerešpektujúc pravidlo “plného auta“. V sobotu sa konal celodenný otvárací ceremoniál pre všetkých študentov z viac ako 70 krajín. Všetkých nás nahnali do jedného hotela a od rána sme mali prednášky, ktoré zakončil kultúrny program. Zadné rady po čase zaspávali, ležali na stoličkách a zotavovali sa ešte z cesty, tie predné boli aktívnejšie a udržiavali dojem bdelého publika. Jednu prednášku mala profesorka interkultúrnej komunikácie a hovorila o zvyklostiach Indonézanov, napr. o ich small talk-och (čiže takých tých úvodných zahrievacích rozhovoroch). Čo môže cudzinca zaskočiť je, že Indonézania sa ako prvé pýtajú napr. na vek, či je niekto slobodný alebo ženatý, či na to kam práve ide. Profesorka to vysvetlila aj tým, že sa predsa nebudú pýtať na počasie tak ako my, keďže by to bolo v prípade indonézskeho viac menej stabilného počasia úplne zbytočné. Uviedla nasledovný príklad: Indonézan by sa nepýtal svojho krajana: „Aké máte počasie v Jakarte?“ Odpoveď by bola: „Také ako pred desiatimi rokmi.“ Takže na ulici je viac ako bežné, že na vás kričia Mister, alebo sa na vás pozrú a začnú sa smiať. Pred pohľadmi sa skrátka nie je kde skryť a zamaskovať sa je nemožné. Takže do boja! Záver ceremoniálu tvorilo vystúpenie tradičného orchestra Gamelan, tanečníc z provincie Aceh zo Sumatry, ktoré vystupovali spolu s hudobníkmi a svoj tanec prispôsobili ich rytmu. Potom ešte vystúpila nejaká kapela, ktorá nám zaspievala aj nejaké hity od Bon Joviho či Jacksonovku. V nedeľu sme so Zuzkou ráno odišli do Bogoru, kde bývame. Cesta pozostávala z odpravenia sa na bus, potom sme sa odtiahli na železničnú stanicu. Išli sme práve v čase od 9tej do 11tej čo je CAR-FREE time takže po cestách bolo vidno len cyklistov a iných chodcov. Hrdo som sa s kufrom zaradila na hlavnú cestu a bol to skvelý pocit, nevidieť tam všetku tú dopravu ako obvykle. Až keď tu zrazu pustili premávku a my sme mali čo robiť, aby sme prešli na chodník. Bol to vskutku rýchly presun. Čakala nás ešte cesta dvomi vlakmi. Každý vlak má prvý a posledný vagón vyhradený pre ženy. Zvonku sú ružové a pripomínajú mi reklamu na ženské hygienické pomôcky. Výhodou je menej ľudí, iba ženy a deti. Mužov odtiaľ automaticky vykazujú. Keď som vystúpila z vlaku a čakala Zuzku, hneď ku mne prišiel miestny chlapík, že robí sprievodcu a dokonca študoval na tej istej škole ako budem aj ja. A čo je úplnou tradíciou, na záver si chcel vymeniť telefónne číslo. Indonézania sú závislí na svojich mobiloch a komunikácii. Sústavne sms-kujú a telefonujú. Vykorčuľovala som z tejto situácie s tým, že mám mobil v batožine a mám k nemu obmedzený prístup :D

Z bogorskej stanice už bolo treba si vziať len Angkot, čo je malé auto niečo ako maršrutka. S mojím kufrom a ruksakom sa nás tam zmestilo tak 6, ale ináč má kapacitu tak približne 12 osôb. Šofér sa počas cesty stihne zastaviť natankovať, či kúpiť si kusovú cigaretu od pouličných predavačov. Angkot vám pristaví hocikde kde si ho stopnete a keď chcete vystúpiť stačí povedať Kiri, čo znamená vľavo. Do týchto prostriedkov zvyknú priskakovať aj rôzni hudobníci, ktorí vám za dobrovoľní poplatok (zne)príjemnia cestu.

Ináč len tak v rýchlosti ešte: vajcia sa tu predávajú medzi ovocím a sú na váhu. Škola mi začína až 18.9 takže dovtedy sa niečo priučím z indonézštiny a miestnych zvyklostí. Myslite na mňa (ja som na vás ešte zabudnúť nestihla :D), prijímam aj humanitárne balíčky neskôr. Zatiaľ ešte mám veľa pudingov vďaka Bejke, loveckú salámu od Adi, či Marína keksy z Billy.

Sampai jumpa!