Miska kaše

Posielam vám dymové signály a chcem sa s vami podeliť o moju posadnutosť súvisiacu s jedlom, koreninami, varením a všetkým čo len trochu zaváňa kulinárstvom. V minulom príspevku som spomínala moslimský sviatok Idul Adha – sviatok obetovania. Pozostatky tohto sviatku som zaznamenala aj počas cesty v arabskej štvrti, kde sa v stánku na trhu na seba oddane dívali dve kozie hlavy. Silno mi to pripomínalo také tie svadobné portréty z dôb našich starých rodičov ešte. Pateticko-romantická záležitosť.

Ďalej moje kroky viedli do veľkého supermarketu, kde som sa prehrabávala v rôznych produktov a budila pozornosť security aj tým, že som si fotila múku z korytnačky a podobné kulinárske kúsky. Tvárila som sa, že je to tá najprirodzenejšia vec, ktorú je možné v obchode robiť a v duchu som sa smiala na tom, ako ma “nenápadne“ sledovalo veľa párov očí a možno aj nejaké oči, ktoré neboli v páre. V našom príbytku, či apartmáne, či aké príznačné slovo použiť - je len miniatúrna kuchyňa s umývadlom a jedným varičom. Tak meter krát dva metre. To nám ale nemôže zabrániť v našich pokusoch všeličo tu uvariť. Radi sa tu realizujú aj naši susedia, Uzbekistanec Jama a už spomínaný Miro. Takže už bol boršč – či niečo tomu podobné - bol to Jamov debut a dnes dokvitla aj haruľa. Na našom balkóne obohnanom ostnatým drôtom, ale bez nápisu Arbeit macht frei, sme minulý víkend grilovali kozie mäso dokonca. Kúpila som si aj pastelky a začala si tvoriť svoj receptový zošítok - pozostatok z gud bááááj darov, vdaka Roman :D

Minulý víkend sa v Jakarte konal veľtrh TradExpo Indonesia 2013. Vybrali sme sa popozerať produkty a Bohu vďaka za všetky ochutnávky čo tam boli zadarmo. Ušla sa nám cibetková káva – kopi Luwak, čaj Oolong, nápoj z červeného zázvoru a nejaké žiadosti o spoločné fotenie sa. Dotkla som sa aj veľmi drahých perál – no nekúpila som si žiadnu. Samozrejme, že nejde o otázku peňazí, ale len o to, že skrátka nosím radšej bižutériu :D Prechádzať Jakartou dá zabrať. Všadeprítomné úmorné teplo sa mieša s pachom odpadkov a znečistených vodných plôch. Nie som až taký veľký enviromentalista síce, ale pri pohľade na to ma vždy zabolí srdce aj okolité orgány. Už predstavená stoka pod naším balkónom je domovom pre mnohé živočíchy. Od meňaviek vyššie. Preto sme s Mirom minule pozorovali dve veľké čierne krysy – pomaly už vo veľkosti kuny – ako sa veselo kŕmili na odpadkoch. Toto je lepšie ako chodiť na safari pomaly už. Indonézske tance zdarne napredujú, až im niekedy nestíham. Čo sa týka hodín tanca, mám v živej pamäti ako nás s kamarátkou učiteľ írskych tancov ešte v roku pána to bolo, stopol aby sme zostali ešte aj po hodine radšej cvičiť. A tak nezdržovali ostatných spolutancujúcich. Takže tanec to je moje! Konečne som sa tu prvýkrát aj do kina dostala. Uff, klíma je tu všade a naplno veru. Čiže sa oplatí nosiť so sebou vždy šatku a spacká minimálne. V kine bola taká kosa, že som využila svoje osušky a uteráky, ktoré som si so sebou zobrala do sauny, a zaizolovala sa. Po ceste do kina sme stihli aj zmoknúť, takže som si svoje zvršky rozložila na sedadlá predomnou a skrátka ako doma no. Chcela by som sa zmieniť aj o indonézskom “obťahovaní“ o peniaze. Indonézania zbožňujú zjednávať cenu, handrkovať sa a vždy začínajú od sumy značne nadsadenej. Pri ceste na pláž Carita sme sa napríklad pýtali koľko stojí cena angkotom. Šofér povedal, že 100 tisíc rupií – v prepočte asi niečo cez 6 eur - čo je na miestne pomery ozaj dosť. Nakoniec sme skončili na 10 tisícoch za cestu. Už tu mám niečo odcestované :D takže mám ako tak šajn o cenách a preto ma minule mimoriadne vytočila cesta autobusom do školy. Tá obyčajne stojí 7-8 tisíc rupií, nikdy nie viac. “Vyberačovi“ som dala 10 tisíc a čakala kým mi vydá peniaze. To by som sa načakala veru. Tváril sa hluchý-slepý, tak som sa ho spýtala, kde mám výdavok. Ono aby som to uviedla na správnu mieru – mne ani tak nešlo o tých 2 tisíc rupií čo je asi 15 centov - ale o princíp. Tu si myslia, že každý biely skrátka musí platiť a ešte oveľa viac než miestny. A keďže ja naozaj nechodím zbierať peniaze do stoky pod mojím balkónom, natŕčala som na vyberača ruku dovtedy kým mi milostivo tie dve tisícky nedal. Čo ma tu zaujalo je fenomén jedenia na ulici. Pouličný stánok

Začína sa ráno, keď ľudia – niektorí aj v pyžame – si vezmú svoju misku a vyberú sa raňajkovať do stánku na ulici. A tak to vlastne pokračuje počas celého dňa. Obľúbeným spôsobom prípravy je samozrejme praženie. Vyprážaniny - Gorengany

Takže pražené snacky si tu môžete kúpiť nepretržite. Tým pádom ani doma netreba variť. Najete sa na ulici a jedným šupom uspokojíte aj svoju potrebu socializácie. Vivat kolektivistické kultúry! Náš učiteľ varenia Hadi nám na hodine rozprával o svojej práci na výletnej lodi. Robil tam rok bez dňa voľna, 12 hodín denne. Jediná výnimka kedy nemusíte pracovať je, keď odpadnete počas šichty, takže bez pardónu. Spomínal aj svojho filipínskeho kolegu, ktorý sa vytrénoval do stavu, že vedel naraz rozbiť šesť vajec. Jednou rukou tri a druhou tiež. To sa potom raňajky museli robiť jedna radosť. Na hodine na inštitúte som mala premiéru s tamarindom aj. Najprv som chcela napísať s tamarinom, ale to je opica. A s tou som určite nevarila :D Tamarind má kyslú chuť a je napríklad aj súčasťou worchestrovej omáčky. Ak budete mať po ruke dobré zrelé avokádo, natrite si ho na hrianku a posoľte, chutí to veľkolepo. Plus posledný postreh z tejto oblasti – dnes som v obchode natrafila na chryzantémovú limonádu. No veruže som to nekúpila. Cez týždeň sme boli z inštitútu na imigračnom úrade kvôli vízam. Odňali nám odtlačky prstov a snažili sa nás odfotiť. Snažili preto, lebo po urputnej snahe úradníka, aby som hlavu držala rovno sa radšej on rozhodol nakloniť foťák. Tak sme docielili uspokojivý výsledok. Ja mám skrátka asi nejakú poruchu rovnovážneho orgánu v strednom uchu, lebo akokoľvek som hlavou hýbala rovno nikdy nebola. A to ma prosím pekne navigoval aj môj srbský spolužiak. Dnes ráno som bola na pohovor v štvorhviezdičkovom hoteli tu v Bogore. Ide o to, že hodiny v mojom inštitúte budeme mať len do konca novembra, zakončené skúškami. Potom budeme praxovať v hoteloch v kuchyni. Čo sa týka mňa vyzerá to tak, že od začiatku decembra začínam. Som na to obrovitánsky zvedavá. A hlavne, oproti hotelu je záhrada so srnkami, moje najobľúbenejšie miesto v Bogore. To by teda nemalo dopadnúť zle.

Cestou domov som sa zastavila na trhu - viď zeleninové zásoby v prípade hrozby tretej svetovej vojny - a dala som aj jedno interview nejakým indonézským študentom, ktorí sa okúňajú ostošesť vždy predtým než sa vás niečo spýtajú.

Takže okolo tohto všetkého sa aktuálne točí môj mikrovesmír. Majte sa a dobre sa stravujte :D

Som zo Somálska a neviem ako pripraviť kozie mäso

Opäť nejaký ten update zo štipľavo-sladkej krajiny. Čas mi tu ubieha, nové informácie, podnety a zážitky sa skladajú do mozaiky a veci zapadajú na svoje miesto. Hovorím o takom tom pocite, keď napríklad na ulici porozumiete za čo karhá matka svoje dieťa, alebo sa porozprávate so šoférom či zjednávate ceny na trhu. Keď sa niekde cítite už tak trochu doma a tešíte sa na svoj matrac aj na sprchovanie oblievaním sa vodou. Jašterice v izbe začnete považovať za svoje domáce zviera – veď koniec-koncov sú užitočné a požierajú prebytočný hmyz – a niekedy sa im aj prihovoríte. Prosím nestanovujte mi z týchto vyjadrení diagnózu :D Indonézska vynaliezavosť ma neprestáva udivovať. Keď cestujem angkotom naskytajú sa mi rôzne pohľady. V jedno ráno s polorozlepenými očami som si všimla troch chalanov postávajúcich, čo by na indonézske pomery neboli nič nenormálne. Okolo jedného sa však ovíjal veľký had a všetci spolu viedli družný rozhovor. Ďalší miestny jedinec zase do angkotu nakladal dve poloplné či poloprázdne priesvitné vrecia – záleží od uhla pohľadu - v ktorých plávali oranžové rybičky. Bogor je známy aj svojou botanickou záhradou, ktorú v roku 2006 nenavštívil nikto iný ako samotný George Bush. Správne tušíte, že teraz bol rad na mne. V rámci záhrady je aj prírodovedné múzeum, kde som však budila väčšiu pozornosť ako skelet tapíra a vypreparovaný žralok. Myslím, že ako vedľajší job by som tam mohla byť ako exponát s tabuľkou Skoliotická Slovenka. Hlavne v seba nikdy neprestávajte veriť! Ulice sú plné malých muzikantov, gitaristov a podobných hudobných živlov. Čo sa týka kvality prejavu, ťažko sa mi to posudzuje lebo mám hudobný hluch. Niektorým by som ale zaplatila už len za to, aby prestali spievať. To však nie je prípad istého malého chlapca, ktorý počas hrozitánskej búrky priskočil s plastovou fľašou v ktorej mal kamienky do nášho angkotu. (Viem, že o tom angkote píšem v alarmujúco zvýšenej miere, ale je to skrátka môj nosný dopravný prostriedok). Mohol mať tak šesť rokov a spieval najprv potichu, akoby len pre seba, ale potom sa niekde v ňom vzal hlas ako zvon a prehlušil aj ten dážď aj nevšímavosť a apatiu ľudí, ktorí ho ozaj začali počúvať. Možno je to banalita a vo svete je nespočetne veľa podobných detí, ale v tom momente to mnou skrátka pohlo a každý mu čímsi prispel. Už sme si tu zažili aj výpadok elektriny vo večerných hodinách, takže náš sused z Uzbekistanu sa obetoval a išiel kúpiť nejaké sviečky. Hovoril, že cestou do obchodu sa na neosvetlenej ulici hmýrili potkany ( Animal party) a tak bol rád, keď konečne nakúpil a uvidel plameň. Popri cestách sú tu bežné aj ohrady s ovcami či kozami, kde uprostred nie je ničím nezvyčajným aj televízor na stolíku. Myslím si, že to môže mať na zvieratá aj výchovno-vzdelávací aspekt, pokiaľ by sa jednalo o program pre kopytníkov. K tejto téme sa viaže aj významný moslimský sviatok, ktorý sa tu nedávno oslavoval. Volá sa Idul Adha v preklade sviatok obetovania. Bohatšie rodiny majú kúpiť a obetovať ovcu či kozu, časť mäsa si nechať a väčšiu časť rozdať chudobným. Ide o spomienku na proroka Abraháma, ktorý vyjadril svoju poslušnosť Bohu tým, že bol pripravený obetovať svojho syna Izáka. Nakoniec ho Boh zastavil a on obetoval barana. Rušno bolo už v predvečer tohto sviatku, z minaretov sa spievalo nepretržite od večera až do rána a na druhý deň sa obetovali zvieratá. Počas dňa nebolo výnimočné vidieť na chodníku hlavu kozy či viesť sa spolu s debničkou naporciovaného zvieraťa, čo sa podarilo našej bulharskej vegetariánskej kamarátke. Keďže nie je teraz o mäso núdza, naši moslimský známi nám ponúkli kozie mäso, ktoré mám nejako spracovať. Sú to životné výzvy skrátka. V škole pokračujeme napríklad prípravou dezertu z múky zo zelenej fazule, či zeleninou s výbornou arašidovou omáčkou, ktorú skrátka musíte ochutnať.

Okrem toho si doma trénujem rozbíjanie vajec jednou rukou, vyrezávanie ananásu a kúpila som si aj kamenný mažiar. Na hodine indonézskeho jazyka nám dnes učiteľka oznámila, že by sme už pomaly aj noviny mohli začať čítať, čo je po mesiaci a pol dosť rýchlokurz, ale asi to treba vyskúšať v hladine alfa. Absolvovali sme aj výlet na západnú Jávu, na pláž Carita, z ktorej je výhľad aj na sopku Krakatau. Cestovanie tam bolo extrémne pútavé – nie len, že nás v angkote sedelo 17, pričom optimum je tak 8 ľudí, ale viezli sa s nami aj nejaké kurčatá a bednička s nožmi. To bol asi set, predpokladám. Ľudia sa po ceste pýtali odkiaľ sme. Každý sa po vyslovení našej krajiny tvári krajne inteligentne a pridá obligátne OOOH. O chvíľu na to sme ale zo Somálska, či zo Švédska. Miestni si to skrátka interpretujú po svojom a vehementne presviedčajú aj okolie, že tie dve blondíny sú predsa z Afriky.

Pláž bola parádna, dali sme si kokosový orech, masáž ponúkali na každom kroku – dobrá bola veru, večerali sme morské plody a sledovali malých krabov na pláži. Tí vám teda vedia utekať jedna radosť.

Išli sme si pozrieť aj dedinu Sindanglaut, ktorá je v horách. Keď v roku 1883 vybuchla sopka Krakatau, ničivá veľkááá tsunami sa zastavila práve v tejto dedine. “Prenajali “sme si miestnych motorkárov, nech nás tam zavezú a cestou sme prechádzali cez oblasť, v ktorej pulzoval život vo svojej plnosti. Už dlho som nevidela nič krajšie ako deti púšťajúce si šarkany v blízkosti ryžových polí.

Ináč Indonézania majú rôzne výrazy pre ryžové pole, trs ryže, nespracovanú ryžu a uvarenú ryžu. Ryža tu vládne železnou rukou a ten kto ju neje, ten je proti nám! Alebo je zemiaky :D Tak nezaháľajte a už nech je tá ryža v hrnci na sporáku!

O zvláštnych chutiach a upratovacej mánii

Mávam na Slovensko z tej teplejšej časti zemegule, síce tu máme po búrke riadnej (zbierali sme vodu do vedra, lebo sa to tu šinulo popod dvere ako bláznivé), ale aspoň nemáme nula stupňov. Škodoradosť bokom ale. Škola sa rozbehla ako sa patrí. Hodiny geografie patria k tým menej dynamickým. Asi to bude aj zásluhou nášho učiteľa, ktorý sa volá sir Eddy. Je to starší pán, polovičný Holanďan a polovičný Indonézan a svoje tempo zabudol v minulom storočí tipujem. Minule keď rozmýšľal nad nejakou otázkou nami položenou sa postavil k lavici, zavrel oči a začal sa nebezpečne nakláňať smerom dopredu. Vyzeralo to, že už-už padne, ale vtedy sa mu našťastie rozsvietilo a on precitol a došiel k sebe. Mám podozrenie, že sa dostal do nejakej inej “geografickej hladiny“, prekročil nadmorskú výšku v ktorej bol redší vzduch tipujem. Musím ale povedať, že hodiny varenia majú spád a sú viac než prínosné. Učitelia sú skúsení odborníci a veľmi sympatickí ľudia. Náš učiteľ cukrárčiny pracoval aj v Chorvátsku a vždy nás víta pozdravom Dobro jutro! Už sme pripravovali koláč z fermentovanej cassavy a waffle z ryžovej múky v kombinácii so syrom a párkami. Takéto chute sú tu viac ako bežné, lebo miestni obľubujú napríklad čokoládové zákusky so syrom. By the way - už viem vyhadzovať palacinky do vzduchu – nie vždy dopadnú tam kde treba - a rozbíjať vajce jednou rukou. Dobre, tuším, že mnohí z vás toto už ovládajú minimálne od svojich adolescentských liet, ale tak potešilo ma to.

Hodiny prípravy slaných jedál máme s istým pánom Haddim. Minule sme pripravovali kura s ryžou, polievku a pikantnú omáčku. Áno, áno – kura prišlo aj s hlavou a paprčkami, ale hlavu stratilo veľmi rýchlo. Haddiho brat pripravuje jedlo aj pre indonézskeho prezidenta, tak sme sa napríklad dozvedeli, že bežne sa z jedného kila mäsa nakrája 25 kociek mäsa – v bežnej reštaurácii. Pre prezidenta a zahraničné návštevy je to však len 14 kociek. Neviem či sa môžem aj ja považovať za zahraničnú návštevu :D. Samotné cestovanie do školy zostáva ešte stále v kategórii prudko zážitkové. Tento týždeň sa cestou tam autobus pokazil, začal dymiť a museli sme presadnúť na iný. Myslela som si preto, že cesta späť by mohla byť aspoň o čosi príjemnejšia. Omyl ako vyšitý! Nielenže som nad hlavou mala reproduktor a celý čas som bola nedobrovoľne vystavené indonézskym jemným melódiám, ktoré prehlušili aj Živé kvety v mojom MP3 prehrávači, ale ešte sa aj náramne rozpršalo a začalo to stekať na mňa. Dá sa toto nemilovať? Minulý víkend sme tripovali na Thousand Islands – Tisíc ostrovov pri Jakarte. Vybrali sme si ostrov Tidung. Obnášalo to vstávanie o tretej ráno a presun z Bogoru do Jakarty do prístavu. Ten bol nadmieru autentický či už po čuchovej stránke, alebo brodením sa bahnom. Potom si stačilo len nájsť príslušnú loď, ktorej technický stav nebudem komentovať.

Samotný ostrov bol taký ako z katalógu, pekné pláže, veľké netopiere lietajúce večer nad palmami a všetečné kozy pasúce sa na odpadkoch. Večerali sme na pláži, kde sme si pripravovali večeru nad ohňom čo prilákalo skoro všetkých obyvateľov ostrova. Nepreháňam – vážne. Ani neviem odkiaľ sa zrazu začali zbiehať húfy mužov a prichádzali k nášmu stanovisku, kde si tak po indonézsky kvokli a pozerali čo robíme. Pripadala som si ozaj ako v nejakej reality show, pričom som si márne hľadala WC Platz. Neúspešne! Rojili sa odvšadiaľ. Tak som prehodnotila svoje potreby a dala si radšej pivo na ukľudnenie.

Keď sme sa vrátili domov pochytila ma nutkavá obsesia všetko upratať. Tak som si išla prášiť ruksak od piesku. Zabudnúc, že som si odtiaľ nevyložila všetky veci som sa presunula na balkón a vysypala si aj svoje púzdro s dioptrickými okuliarmi do “potoka“ lepšie povedané do splašiek pod naším oknom. Je to ako v stredoveku, pretože tam odteká tak naša voda z kuchyne ako aj z kúpeľne. Našťastie sa sused Miro obetoval – veľmi si to cením! – a so smetnými sáčkami na nohách išiel čeliť úskaliam tejto dravej rieky. Bol úspešný, stačilo len prekročiť mŕtveho potkana a vyhnúť sa nejakým živým organizmom, ktorých je v tomto prostredí toľko ako by ich tam vypľula Noemova archa. Je to taký náš slum, ale máme to tu celkom radi.

Špecialitou Indonézanov sú aj rôzne bieliace krémy a prípravky, ktorých majú neúrekom. Každý chce byť biely a má strach zo slnka. Používajú sa aj injekcie a môžem povedať, že niektorí vyzerajú naozaj veľmi “prirodzene“. Tak sa tešte, že sa teraz neopaľujete a môžete zostať krásne bieli bez injekcií, či iných podporných prostriedkov! Sampai jumpa