Na tomto meste oceňujem najmä ubytovanie: normálny európsky záchod – i keď som si na ten turecký ozaj zvykla – a sprchu. Samarinda a rieka Sungai Mahakam, ktorá ňou preteká predstavuju vstupnú bránu do oblasti kde žijú kmene Dayakov, pôvodných obyvateľov ostrova Borneo, niektorí uvádzajú, že sú to aj lovci lebiek. My sme teda uprednostnili navštíviť predstavenie Dayakov, ktoré býva každú nedeľu v dedine Pampang v typickom dlhom dome.
Dayakovia predvádzajú tradičné tance vo farebných kostýmoch z malých korálok a s pierkami. Tancovali všetci – od malých detí až po starých ľudí.
Po predstavení sme sa odfotili so zástupcami nejakej tabakovej firmy a tí nás potom odviezli naspäť do Samarindy, lebo už nás začínala trápiť vyhliadka nekonečne dlhej cesty naspäť so šatkami na hlavách proti úpalu.
Zo Samarindy sme sa teleportovali do Bontangu a poviem vám išli sme skrz ROVNÍK. V autobuse už boli všetky miesta obsadené, tak nás šofér nasúkal k sebe dopredu, kde premiestnil takú “taburetku“ pre troch ľudí. Cesta išla z kopca do kopca takže som sa vpredu musela pridŕžať istej veľmi nápomocnej škatule, ale výhľad na krajinu sme mali ten najlepší možný.
Panoráma bola viac než impozantná, najprv bolo vidieť len modro-modrú oblohu pokrytú mrakmi, ktoré sme mali akoby na dosah a potom sa postupne odkryla celá krajina so všetkými odtieňmi zelenej. To už začínal prales.
V pláne bolo pohľadať turistickú kanceláriu národného parku Kutai, kde sme sa mali registrovať. Tak sme chodili Bontangom a hľadali to inkriminované miesto. Nedarilo sa a preto sme sa opýtali niekoho náhodne pri ceste. Tento nápomocný človek nás vysadil priamo pred kanceláriou.
Počas cesty sme mali šťastie na srdecnych a štedrých ľudí, ktorí vám pomôžu, keď to už pomaly “vzdávate“ a najradšej by ste do všetkého kopli. A aj to je jeden z dôvodov, prečo sa mi páči cestovať s tým ruksakom, ktorý vás omíňa, usmievať sa na ľudí, zdraviť ich a veľa veľa ďakovať. A aj keď už niekedy kráčam v mode Autopilot, aj tak to mám rada a tie chvíle by som nevymenili za žiadne iné.
Na Borneu je čistota vecou všetkých, zametajú sa tam ulice a koše sú všade. Ľudia sa na cudzincov prekvapene pozerajú a občas skúšajú precvičovať svoju angličtinu. A to väčšie je potom ich prekvapenie keď sa im prihovoríte po indonézsky.
Čo sa týka výletu do pralesa, rozhodli sme sa ísť do kempu Kakap, v oblasti Prevab. To znamenalo presunúť sa z mesta Bontang do Sangatty. Odtiaľ sme si vzali angkot, ten nám na želanie zastavil v obchode, kde si Zuzka kúpila pršiplášť do pralesa a potom sme stopli v potravinách a zásobili sa všetkým možným. Z bodu Cabo Raya pre nás prišiel istý Willis, ktorý nás vzal na loďke cez hnedú mútnu rieku – že vraj plnú krokodílov – do nášho kempu. Bola to bezbrehá rieka, na obidvoch stranách len zeleň a stromy. Vystúpili sme z loďky a smerovali smerom k nášmu ubytovaniu, keď Zuzka zahliadla na strome orangutana. Bola to hrdá orangutania mama s malým orangutánkom.
Ani sme nečakali, že vôbec nejakých uvidíme i keď to bol zámer našej cesty. A zazreli sme ich hneď – bol to silný moment. Zuzka bežala bližšie urobiť nejaké fotky a ja som zostala na drevenom móle čakajúc čo sa bude diať. Náhle sa orangutany začali presúvať mojím smerom a prešli okolo mňa asi na vzdialenosť dvoch metrov. Ja som čupela a na chvíľu sa nám “stretli pohľady“. Viem, že to znie ako zo sladkého lepkavého filmu, ale bolo to presne tak, na moju dušu, ak nie - nech sa prepadnem do hlbokého pralesa.
Orangutány pokračovali smerom k stromu, vyliezli naň a začali jesť ovocie. Pritom sa mláďa konečne odvážilo oddeliť sa od matky a samo liezť po konári. Stáli sme tam pod tým stromom s krkmi totálne vykrútenými dohora a pri tom na nás padali listy, ktoré oni svojím pohybom zhadzovali.
Cestou do nášho “ubytovania“ sa k nám pridala biela mačka a už sa od nás nehla. Hneď som sa s ňou cítila v strede džungle o poznanie bezpečnejšie.
Zložili sme si batohy, narepelentovali sa a začali sa obhliadať okolo chaty. Zahliadli sme grupu makakov a potom sa pritiahol aj varan. Ten mohol mať okolo metra a pol a vyzeral majestátne a zároveň hrozivo. Svojou “dinosaurou“ hlavou sa obzeral po okolí a my sme ohromene pozerali na neho. Ešte prišli aj ďalšie varany o čosi menšie, jeden dokonca bez zadnej nohy.
Začínalo to byť ohromne zaujímavé. Keďže sme sa nachádzali v kempe výskumného ústavu pochytil ma výskumnícky pocit, čo som riešila tým, že som si otočila vedro naopak, posadila sa naňho a zahájila svoje pozorovanie. Tak som tam striehla na farebné motýle, opice, varany a všelijaký ďalší hmyz. To všetko v doprovode bielej mačky, ktorá sa tvárila, že nás plne vlastní a len raz si odskočila z dreveného móla – keďže dom bol chvalabohu na koloch – do trávy uloviť si hlodavčeka. Vôbec mi nevadilo, že nás tam nechali samy dve uprostred džungle.
Po dvoch hodinách prišiel náš sprievodca. Bol to mladý nerečný muž, ktorý nám hneď po príchode pripravil čaj. Potom sa už išlo do džungle tak naozajsky. Náš “tarzaní“ sprievodca mačetou presekával nepriechodný terén, ktorý bol ešte zablatený z predošlej búrky.
Podarilo sa nám zočíť :D aj ďalšiu orangutanicu hore v korune stromu a zaujímavý “nosatý“ hmyz. Jedna jeho verzia mala biele krídla a tá ďalšia krídla farby nočnej oblohy. Prechádzali sme cez rieky balansujúc po drevených kmeňoch v našej nie príliš nešmykľavej obuvi. Všade boli liany, sýtozelené paprade a obrovské listy využiteľné aj ako parazol dažďový či slnečný. Bezkonkurenčné boli aj konáre, ktoré boli špirálovito zatočené.
Na prvej oddychovej stanici sme zaregistrovali výskyt pijavíc na našich členkoch. Vyzuli sme si topánky a ponožky a pustili sme sa do ich odliepania z nášho tela.
Džungľa bola fantastická, divoká a autentická! Nestrávili sme tam veľa času, ale mala som dojem, že sme tam už dlho a tak trochu sme tam “vrástli“.
Bol to najsilnejší zážitok z našej cesty. Rozlúčili sme sa s bielou mačkou a odloďkovali späť do civilizácie.
Keď sme sa vracali bola už tma, tak sme si stopli zamestnanecký autobus, ktorý práve vyložil robotníkov a išiel späť do mesta. Šofér nám pomohol nájsť aj ubytovanie, no mať autobus ako taxík sa rozhodne vypláca.
Po celom dni to už chcelo len sprchu a veeeľa oddychu. Išla som sa “ovedierkovať“ vodou keď tu odniekiaľ vyliezol veľký šváb. Vravím si: „Krucifix! Ani pri sprchovaní človek nemá chvíľu pokoja.“
Tak som ho nemilosrdne ubila sprchovacím vedierkom a poslala expresne na druhý svet dole tureckým záchodom.
Keď som si následne vysoko profesionálne ošetrovala svoje pľuzgiere, zahliadla som na blízkej igelitke mrviť sa ďalšiu pijavicu. Sakramentská práca – tie sú snáď nesmrteľné či čo! Prerušila som prísne dôležitú operáciu a pokračovala v zabíjaní.
Ako posledný úkon som si vyberala šošovky z oka keď vtom stihla vypadnúť elektrina. Zotrvala som teda v tichom rozjímaní s jednou šošovkou v oku a druhou v roztoku. Silné vnemy na jeden deň veru.
Cesta späť zo Sangatty do Balikpapanu bola dlhočizná a nepohodlná. Ubytovali sme sa v rovnakom hoteli ako prvýkrát a stretli sme sa so starým známym ujom Aminom.
Až do nášho odchodu sme potom mali viac menej rekreačný režim. Prechádzali sme sa po mestských plážach, zbierali mušle a len tak spomalili tempo.
Zakončili sme to večerou s celou rodinou uja Amina, ktorý nás pozval na japonské jedlo Steam Boat – Sukiyiaki. Vyberiete si čerstvé suroviny – napríklad tofu, zeleninu, ryby či mäso – ktoré sa následne pripravujú v špeciálnom hrnci priamo na stole pred vami. Dobré to bolo, len čo je pravda.
Cestu späť sme absolvovali letecky, z Balikpapanu do Jakarty. Odtiaľ autobusom do Bogoru. Už nám nesmierne chýbalo toto naše upršané mesto a aj susedia Miro a Jama. Doma je doma skrátka :D
