Sladko-trpký záverečný

Tento príspevok je už úplne najposlednejší. V piatok odchádzam na rodnú hrudu, tak ešte poreferujem ako sme sa s mojou slovenskou návštevou mali.
Bejka so Sašikou prileteli v plnej polnej, aj s parenicami a gombaseckou klobásou. Tým vyplnili moje inštrukcie a urobili ma veľmi šťastnou :D

Chcela som sa im venovať naplno už od začiatku, ale chytila som zápal do pravej nohy, konkrétne v oblasti kotníka. Príčinu neviem, ale noha bolela ako čert a napuchla do nevídaných rozmerov. Išla som najprv do Puskesmasu, čo je v podstate nemocnica pre chudobných. Nejako som tam doskákala a oni sa snažili prísť na to, v com tkvie môj problém. Spýtali sa ma aj, či nemám zlomené srdce čo s mojím zápalom iste silno korelovalo. Posledná otázka bola či neberiem drogy, čo ma už úplne odrovnalo a radšej som išla na polikliniku.

Dostala som antibiotiká a nariadenie, že sa mám šetriť. Ale späť k návšteve. Baby sme privítali v našom slume, boli nadšené z moslimských zvolávaní na modlitbu – najmä v skorých ranných hodinách - z divokej dopravy a vrhania sa pod autá, keď chce človek prejsť cez cestu a z našej riečky pod oknom, kde prúdia všetkyyyy splašky a miestne ženy v nej perú svoje oblečenie.

Myslím si, že Bogor ich plne očaril :D a aj miestni obyvatelia, ktorí sa opäť nezapreli a vykrikovali Mister, Mister čo im hlasivky stačili.
Zvykli si aj na naše jašterice či na moju dotieravú mačku, ktorú kŕmim vanilkovým mliekom a občas jej kúpim aj Whiskas – stravuje sa lepšie ako ja :D.

Dievčence som poslala na Bali o pár dni predomnou, aby som si mohla svoju nohu vyložiť na luster a pooddychovať si. Začali v meste Sanur a potom sme sa stretli v Ubude na centrálnom Bali. Po tých mesiacoch viac-menej bez európskej stravy som sa vrhla na pizzu, schnitzel či dokonca egyptské jedlo Koshari, taký som ja kulinár :D

V Ubude sme navštívili Monkey Forrest, kde je hŕba makakov a chrámy. Opičiaci sa kŕmia sladkými zemiakmi a fascinujú ich všetky náležitosti, ktoré majú turisti.

Ďalej sme sa presúvali do Anturanu, na sever Bali. Prechádzali sme oblasťou kde boli polia plné bielo-modrých hortenzií. Pre-krás-ne!
Anturan je malá rybárska osada, kde sme bývali blízko pláže.

Tá však viac pripomínala farmársky dvor. Bola tam všemožná hydina, malé čierne prasiatka či psy. Susedná Lovina bola o čosi viac turistická a upravená, všade boli pláže s čiernym pieskom.

Beine narodeniny sme oslávili večerou na pláži, pričom nám za chrbtom hrali miestni hudobníci a do toho kvíkalo čierne prasa. Videli sme ešte mesto Singaraja a pekný hinduistický chrám a odtiaľ sme sa už presunuli späť smer Denpasar a letisko.

Tam sme prespali a počkali na svoj ranný let do Jakarty.

Ešte v utorok ma čakalo interview v hoteli Salak. Súčasťou tohto hotela je totiž aj BHI Bogor Hotel Institute. Vyučuje sa tam aj psychológia v turizme, resp. v službách. Tak som robila pohovor na možného učiteľa tohto predmetu na diaľku cez skype. Pohovor to bol humorný, prišiel aj učiteľ, ktorý tento predmet vyučuje. Starší, nonšalantný a rozpustilý pán, ktorý žil 15 rokov v Belgicku a európska realita je mu blízka. Okrem toho, že mi povedal, že jeho náboženstvom je spodné prádlo, dal aj pozdravovať Bratislavu a Dunaj. Takýto učiteľ je silná konkurencia poviem vám :D Na záver sme pozerali videa o Slovensku na youtube a skončili sme až pri vystúpeniach relácie America's Got Talent. Taký úplne štandardný pohovor :D
Uvidíme, ako to teda celé dopadne, výsledky mi ešte nie su jasné.

Bejka aj Saška sú už šťastne docestované na Slovensku a ja ich o pár dní budem nasledovať.

Sedem mesiacov ubehlo rýýýýchlo. Summa summarum bolo to tu obohacujúce aj úplne odlišné. Niekedy to dávalo dosť zabrať, niekedy ma to tu nesmierne tešilo. Hlavne som sa snažila využiť každý deň, učiť sa, veľa sa smiať a nezblázniť sa z toho celého :D

Užívala som si nové chute, vône, kombinácie. Stretla som veľa ľudí na ktorých len tak ľahko nezabudnem, vďaka ktorým bol tento môj pobyt príjemnejší a humornejší. Veľa som varila, cestovala, ochutnávala, spoznávala a ľúbila.

Áziu treba skrátka zažiť, bezpodmienečne :D

Cez to všetko sa na vás veľmi teším a verím, že aklimatizácia prebehne ein-zwei!
Sampai jumpa

La Dolce Vita a singapúrska realita

Veľavážení čitatelia, opäť sa hlásim, nemajte mi to prosím za zlé :D Ľúbim archaizmy no.

Ale poďme k veci. Čo sa týka mojej stáže v hoteli Salak, je zdarne ukončená. Doobedie dňa svätého Valentína som strávila v cukrárskej prevádzke Klappertaart. Ako sme tam pripravovali koláče a popritom počúvali romantické pesničky, tá sladkosť bola všade okolo nás. A tak som si sama pre seba vyslovila hypotézu, či romantická hudba zvyšuje sladkosť zákuskov.

Šéfom spomínanej prevádzky je sympatický pán v stredných rokoch s ktorým sme zvykli preberať trendy v indonézskom varení a pečení. Rozprávali sme sa o tom, že čo sa týka spôsobu prípravy koláčov a snackov, Indonézania ich buď pripravujú v pare alebo ich vyprážajú. Pán cukrár spomenul, že je to spôsobené tým, že Indonézania nepoznali v minulosti pec a v súčasnosti je pre nich ešte stále drahá, takže sa pridržiavajú tradičných spôsobov prípravy.

Poobede som sa presunula do Cold Kitchen, kde som našla úplne vyčerpaných kolegov a špinavú kuchyňu. Pustila som sa do upratovania a oni si zatiaľ sadli do kúta a zaspali spánkom spravodlivo unavených.

Posledným miestom mojej stáže bola tradičná indonézska kuchyňa Ayam Goreng Fatmawati. Pripravuje sa tam najmä tofu, tempe, tradičné polievky, jedlo v banánových listoch a iné. Na tomto mieste to majú pevne v rukách skúsené kuchárky - postaršie ženy po indonézsky ibu. Ovládajú všetky panvice, woky a iné predmety, ktoré môže byť použité ako zbrane.

Kvôli tomu, že mi skončili polročné študentské víza som musela vycestovať z krajiny a kúpiť si mesačné víza na marec. Rozhodla som sa pre blízky Singapúr. Lietadlo malo veľmi ranný vzlet už o 5:40 a keďže som sa na letisku vyskytla už o pol druhej ráno, nezostávalo mi nič iné len si nachvíľku pospať na svojom ruksaku vo fajčiarskej zóne. Tam som našla svoje útočisko a jediné prázdne miesto.

Singapúrske letisko Changi je druhé najväčšie v Ázii a chcela by som tam bývať, otvorene sa priznám :D . Je tam skrátka všetko – kino, masážne kreslá, baby care room a všemožné služby.
Ani sa mi odtiaľ nechcelo vyraziť do mesta, tak som sa tam pomotala, naraňajkovala a poobkukávala impozantné toalety :D
Odtiaľ som išla dopravou MRT – Mass Rapid Transit – do Gardens by the Bay. Tieto záhrady ponúkajú všemožnú flóru a najmä superstromy, čo sú konštrukcie, ktoré začínajú obrastať zeleňou a sú prepojené mostami. Tieto záhrady sa nachádzajú v blízkosti známeho 5hviezdičkového hotela Marina Bay Sands.

V porovnaní s Indonéziou tam vládne prísny poriadok, čistota a prehľadnosť. Za jedenie a pitie v metre sú obrovské pokuty. To ma trochu stresovalo, keďže som zvyknutá piť úplne všade. Tak som vždy po vstupe do metra len naprázdno pregĺgala a naprázdno lapala po mojej fľaši s vodou.

Ďalšou zastávkou bola botanická záhrada. No nechoď niekde, kde je to zadarmo :D Najprv som vošla do altánku, tam som hneď zaspala. Spala som aj v metre, aj v lietadle. Vzhľadom k tomu, koľko som prespala je obdivuhodné, že si z toho dňa dosť veľa pamätám. Dávam like zázvorovej záhrade predovšetkým.

Presúvanie sa MRT ma bavilo a tak som vyskúšala linky všetkých farieb. Úprimne, niekedy som trafila na prvý pokus, niekedy na štvrtý, ale nakoniec som sa vždy dostala tam, kde som zamýšľala. Veď aj cesta je cieľ, no nie? I keď občas poteší do toho cieľa aj reálne dôjsť.

Na druhý deň som si prešla indickú štvrť.

Boli tam nádherne farebné domy, predajcovia potravín všetkého druhy, skrátka túlať sa ulicami ma nikdy neprestáva baviť. A hlavne v Singapúre sa nemáte šancu stratiť. Všetko je výborne označené, bezpečné, je to WC friendly krajina :D a všade sú fontánky s pitnou vodou a lavičky.
Ešte som obišla tržnicu s jedlom a dala si výborný cesnakový naan – jesť miestne jedlo s miestnymi a s hŕstkou turistov, to môžem. Odtiaľ som sa presunula do čínskej štvrti. Všade boli povešané lampióny a lietajúce kone, to bolo rozprávkové.

Bol tam aj prekrásny budhistický chrám.

Priplietla som sa aj na najväčšiu nákupnú ulicu, kde je možné nájsť všetky drahé značky od Vuittona až po Pradu. No nehoráznosť! Až tak ma to nezaujalo. Viac ma baví obzerať jedlo a aj tak mi viac vyhovujú secondhandy. Otázka peňazí tu pravdaže nehrá žiadnu rolu :D

Okolo parlamentu a NAJVYŠŠIEHO súdu som prešla k Merlion parku, kde stojí ikona Singapúru: Poloryba-pololev. Ryba symbolizuje minulosť Singapúru, kedy bol rybárskou osadou a lev naznačuje pokrok a rast.

Musela som sa zastaviť v indickej reštaurácii, keďže mi deň predtým prudko zachutila táto strava. Dala som si jedlo Masala Dosa, čo je juhoindické jedlo, “palacinka“ plnená zemiakmi, zeleninou a korením. Boli k tomu rôzne chutney, ako napríklad kokosové. K tomu dobre padol Masala čaj. Nabudúce sa chcem ísť učiť kulinárstvo do Indie :D

Záliv Marina Bay je pôsobivý.

Sú tam aj drevené lehátka, no dokonalosť. Prešla som mostom menom Helix, ktorý je inšpirovaný štruktúrou DNA a keďže blízko bol bluesový koncert, usadila som sa tam a užívala si silné hlasy a nástroje v kombinácii s výhľadom na rieku Singapúr a všetky tie impozantné budovy na jej brehoch.

Záverom už len toľko, že Singapúr ma očaril viac než som predpokladala. Dnes sa už chystám do Jakarty na letisko, čakať Bejku a Sašiku. Baby prídu dovolenkovať a chceme spolu čosi pocestovať. Takže smer Bali a Lombok. Potom vám to náležite zreferujem. Do veľmi skorého videnia!