Volám sa Monika a žijem v teráriu

Moja aklimatizácia po ázijsky pokračuje. Ako asi viete, Indonézia je prevažne moslimskou krajinou. To znamená, že časť žien tu nosí Hijab – závoj na hlave. Ten sa vyskytuje v nespočetných farebných a materiálových variáciách a je často ozdobený aj sponou, či brošňou. Dokonca som v obchode videla aj časopis Hijab magazine style. Takže nikdy nebolo ľahšie zostať trendy. Teraz tu skoro každý večer prší. Spustí sa fakt veľký lejak. Minule sme sa vracali angkotom domov a vtedy sa to začalo. Vyskočili sme a skryli sa pod najbližší prístrešok. Postupne sa tam nahrnuli študenti v uniformách, rodiny s deťmi, či pán, ktorý si ešte v angkote stihol vyzuť topánky a bosý, ale zato s dáždnikom išiel bojovať s bohom dažďa. Všetci sme tam svorne stáli a trpezlivo pozerali na prúdy vody, ktoré sa valili ulicou. Bol tam taký ten pocit spolupatričnosti a mokrých nôh, že sme všetci na tej istej “potápajúcej“ sa lodi, ale nikam sa netreba ponáhľať, ani nič zbytočné riešiť. Len tam proste byť a nechať dážď nech všetko prečistí.

Zatiaľ tu veľmi nevarím, ale minule som sa pustila do domácich zásob, rozumej pudingu bez varenia :D Na obale píšu: Vymiešať na najvyšších otáčkach, tak som robila čo som mohla pričom som počúvala spev z minaretu na balkóne, ale manuálna robota má predsalen svoje hranice a aj tie otáčky zase majú svoje obmedzenia. Záverom: Bolo to jedlé. Ako som už bola bývala spomínala, v meste je to ozaj chaotické, čo sa týka dopravy a ľudí. Preto ako balzam na moju už značne nestabilnú rebríčkovú nervovú sústavu som si vyhliadla srnky a jelenčoky, ktoré sú v centre mesta pred palácom ešte z koloniálnych dôb. Sú tam len tak voľne vypustené na obrovskom priestranstve a je ich celá hŕŕŕba. Vždy keď ich zahliadnem nejako ma to upokojí, pousmejem sa a nachvíľu pre mňa okolitý chaos prestáva existovať. Toľko srnčí výlev.

Ináč v okolí je ozaj veľa možností kde sa ísť najesť. Od rýchlych občerstvení v nákupných centrách, cez warungy na ulici až po rôzne reštaurácie, či školskú kantínu. Včera sme si kupovali jedlo v stánku, tak som obkukávala chalanov ako varia vo woku a snažila sa im ukradnúť know-how.

Čo sa týka peňazí, ak by niekto zatúžil stať sa milionárom, pokojne príďte. Stačí si len zamieňať pár desiatok eur a máte to. Takže žiadne vedomostné súťaže či tunelovanie. Najväčšou starosťou potom už len bude kde minúť svoj prvý milión. Ľudia tu na vás hľadia, zízajú a mávajú úplne všade. Sú schopní sa pred vás postaviť a pozerať na vás zaujato ako na svätý obrázok. Mám tu pocit trochu ako nejaký reptil v teráriu, ktorému dobroprajne klopú na sklo. Jeden mládenec sa dokonca náročky prehrabával v oddelení čeleniek, len aby mohol byť v našej blízkosti a počúvať nás. Alebo som len paranoidná a on si chcel ozaj len vybrať niečo slušivé? Rovnako majú ľudia potrebu vyjadriť na vás svoj názor a informovať sa na všetko možné. Jeden pán na stanici po tom ako sa dozvedel, že mám študovať kulinárstvo povedal, že na to sa presne hodím. Čiže v zmysle vymysleného hesla Ťahaj za sporák si musím dostáť svojho údelu. Keďže tu často prší vyskytlo sa tu aj zamestnanie typu prenajímanie dáždnikov. Malí chlapci zmoknutí skrz-naskrz ponúkajú odprevadenie ľuďom vystupujúcich z angkotu do nákupného centra či domov. No nekúp si to! Ináč pokračujem s hodinami indonézskeho jazyka na univerzite. Niekedy mám už pocit, že mi to začína do seba zapadať inokedy ma ten jazyk úplne “ prevalcuje“. Chce to ešte čas a veľa učenia. Ale začala som aj s indonézskymi tancami. Vyzerá to trochu ako kombinácia pohybov zvierat a bojových umení a celé to plynie. Každopádne to má od viedenského valčíka dosť ďaleko. Počas zútulňovania si mojej izby som sa snažila zabiť do steny nejaké klince. Výsledok? Všetci prežili, ale úspešnosť zatĺkania bola tak 50 percent. Klince odskakovali vzpurne, ale tie čo zostali sú plne funkčné. So spolužiakmi z kulinárstva sme mali cez víkend výlet dol Jakarty. Prešli sme si národný pamätník Monas, múzeum bábok Wayang a múzeum mesta Fatahillah. Keď nás zbadali skupinky miestnych študentov hneď sa k nám rozbehli a robili s nami interview, fotili sme sa a rozdávali podpisy. Dokonca si nás dnes vo vlaku natáčali do mobilu. Je to šialené poviem vám, ako život v teráriu. Veď keď prídem domov a budem chcieť pri Moste SNP rozdať nejaký ten podpis, ani pes po mne neštekne. Hraničí to tu až s hystériou, ale tak čo človek pre tých svojich fanúšikov nespraví :D Niektorí ľudia ale vedia naozaj prekvapiť. Napríklad pán, ktorý mi ukázal cestu na stanicu a popritom sa spýtal, či poznám Mareka Hamšíka. Či študentky, ktoré mi povedali, že vyzerám ako Lady Gaga. To som to dopracovala. Dokonca si nás vo vlaku počas rozhovoru natáčali do mobilu. V historickom múzeu je delo ešte z čias bojov s Portugalcami. Na konci dela je päsť so zvláštnym gestom. Ako povedal sprievodca, kto sa päste dotkne môže mu to zvýšiť plodnosť. Potom dodal, že Barack Obama - ktorý počas detstva v Jakarte žil - sa ruky dotkol dvakrát a má dve deti. A samotný sprievodca šesť krát a má šesť detí, pričom sa v tom momente práve dotýkal päste. Môj srbský spolužiak k tomu dodal, že siedme dieťa je teraz už istotne na ceste. Cez víkend sme boli aj na výlete na vodopádoch. Išli sme okolo papájovníkov – tak som si ich interne nazvala – a bolo tam aj strašne veľa makakov všade. Bol to taký únik z mesta, i keď vodopády boli plné ľudí a našli sa aj takí, ktorí sa chceli s nami odfotiť. Sláva nás zase dobehla

Už som obšmejdila aj miestnu knižnicu CINTA BACA v preklade Love reading a kúpila si špenátový šampón, takže všetko podľa päťročnice. Upozornenie: Text je nesúvislý a nenadväzuje na seba – môže to byť aj vina autora. Tschuss!