Prvý z ciest

Zdravím všetkých v Novom roku, ktorý bude verím ešte chutnejší, sladší aj pálivejší ako bol ten predošlý. Medzi sviatkami sme boli na cestách na východnej Jáve v meste Malang a na Kalimantane – v indonézskej časti ostrova Borneo. Vyrážali sme na Štedrý deň. Nedalo mi to a musela som pripraviť aspoň niečo zo “štedrovečernej večere“ pre navodenie pocitu Vianoc. Pripravila som zemiakový šalát a obalila ryby a kuracie rezne. Naša miniatúrna kuchyňa obnáša len jeden horák, umývadlo a takmer žiadnu krájaciu plochu. Preto všetko pripravujeme na zemi, rešpektujúc pri tom plne všetky hygienické indonézske štandardy - zvykli sme si aj jesť na zemi a tak všeobecne sa pri nej držať :D Časť jedla sme si vzali so sebou, nech nám ten vianočný pocit vydrží čo najdlhšie. Z Jakarty sme cestovali vlakom, pričom sme na stanicu pribehli len tak-tak a zvalili sa na svoje miesto. Pravdou však je, že sme sedeli v ekonomickej triede, kde sme nemali takmer žiadny priestor na nohy a tisli sme sa tam s ďalšími ľuďmi približne 19 hodín. Ale tak Vianoce sú aj o tom cítiť ľudskú blízkosť, no nie? :D Bolo nám tak nepohodlne, že sme sa so Zuzkou presunuli do priestoru pred WCkom, kde boli o čosi viac miesta, i keď horšia dýchateľnosť. Zaujímavé ale bolo sledovať život Indonézanov pri koľajniciach. Všade kadiaľ prechádzal vlak sa ľudia zhromažďovali, jedli, hrali futbal, púšťali si šarkanov, mávali prichádzajúcim a odchádzajúcim vlakom. Ich život akoby určoval rozpis vlakov. Na druhý deň sme konečne dorazili do Malangu, kde sme sa stretli s Lydkou. Mesto ma očarilo, je priestranné, upravené, všade plno zelene. Výletovali sme tam trochu. Pozreli sme si chrámy Candi Singosari a Candi Sumberawan.

Išli sme tam cez ryžové polia, úzkymi cestičkami popri ktorých pretekala rieka. Tam vykonávali niektorí miestni očistný kúpeľ. Po výlete sme išli na reflexnú masáž rúk a nôh. Musím podotknúť, že veľmi špinavých nôh :D Dokonca mi diagnostikovali prítomnosť Masuk Angin v mojej ruke. Masuk Angin je vám indonézska diagnóza a dalo by sa to preložiť, že do vás vstúpil vietor. Indonézania majú na to rôzne prípravky a dá sa to odstrániť aj masážou pomocou mince, po ktorej by mal z vás “vietor“ opäť vyletieť. Ďalší deň sme išli do mesta Batu v ktorom sa nachádza Secret Zoo.

Špeciálne musím vyzdvihnúť dvoch argentínskych tuleňov Willyho a Lara, ako aj horor house do ktorého som sprevádzala Zuzku napriek tomu, že som strachopud a týmto veciam sa vyslovene vyhýbam. Mojím najobľúbenejším zverom naďalej ostáva kapybara, ktorá je tak ležérne divná, až je pekná. V Malangu sme videli aj vtáčí trh, ktorý mal ohromnú atmosféru. Indonézania sú veľkí vtáčkari – poznámka za okraj – a vtáčie klietky môžete vidieť pred domami, či stánkami s jedlom. Sú všadeprítomné. Najprv sme prešli úzkymi uličkami a v jednom dome ma zaujalo obrovské množstvo klietok zavesených hore na stene. Vyzerali, že tam vyleteli a teraz levitujú a vytváralo to celkom magický dojem. Keď nás uvidela pani domáca pozvala nás dnu, lepšie si to popozerať a odfotiť.

Koncept klietky ako takej mi veľmi nesedí, ale tie klietky ktoré sme na trhu videli boli prepracované a každá vyzerala ako umelecké dielo. Na trhu bolo možné nájsť všetko od farebných kuriatok cez mačky v klietkach. Myslím si, že vtákov a mačky by mali predávať spolu ako sadu. Odtiaľ sme prešli na trh, kde sa predávali kvety a pokračovali sme do 5hviezdičkového vychýreného hotela Tugu. Tento hotel je zároveň aj akýmsi múzeom, keďže jeho majiteľ bol zanieteným zberateľom umenia.

My sme tam vošli akože nič, a poprechádzali sa v tých úžasných priestoroch, kde je na každom kroku nejaký predmet, ktorý zhmotňuje kus histórie a odovzdáva nejaký odkaz aj do súčasnosti. Nasledovala kaviaren Jawa Dancer, vypili sme si pravú papuánsku kávu a posilnili sa na duchu :D

Z Malangu sme sa presunuli autobusom do prístavného mesta Surabaya. Odtiaľ nám išla loď na Kalimantan. Kým sme čakali kúpila som si wifonku a zázvorovú kávu. Vtom nás zavolali, aby sme už nastúpili na loď. Tak som s pohárom horúcej kávy v ruke, ruksakom na chrbte a fľašou vody pod pazuchou cupitala. Už mi chýbala len čivava či iné krvilačné plemeno v igelitke s keksami. Na lodi sme boli v ekonomickej triede, ale podstatné bolo, že sme mali miesto na spanie a na WC sa dalo aj osprchovať. Síce s menšími otrasmi, keď sa loď kývala na vlnách, ale dokonca sa dalo aj čo-to oprať.

Cesta trvala viac ako 32 hodín a keďže more bolo rozbúrené v podstate sa nedalo robiť nič iné iba spať a pretáčať sa z boka na bok ako diviak na rošte. Celý deň som teda strávila v pyžamkových nohaviciach ako pravá Indonézanka. Keď som sa pokúsila vyjsť hore na palubu, musela som sa pridŕžať zábradlia, aby ma nešľahlo do mora. Ak sa mi podarilo preplaziť sa k lehátkam, tak som sa tam usalašila a sledovala oblaky. Líšili sa keď som na nich pozerala v okuliaroch a bez nich. Myslím si, že krátkozrakosť fantasticky rozvíja fantáziu. Na Kalimantan do mesta Banjarmasin sme priplávali o druhej ráno. Hneď v prístave nás odchytili ojekári – motorkári, ktorí nás vzali hľadať ubytovanie. Možno preto, že sa blížil Nový rok boli všetky lacné hotely obsadené a tak sme nakoniec skončili priamo v prístave v dome nejakých Indonézanov. Keďže už bolo nadránom ani sme nešli spať a vybrali sa na Plávajúci trh – Pasar Terapung. O týchto trhoch som veľa počula a bola som veľmi zvedavá ako to bude vyzerať. Prišli sme však až po siedmej ráno a to sa už trhy skončili a predajcovia odplávali na svojich lodičkách. Aspoň sme sa tam rozhliadli a sledovali sme ako žijú ľudia na vode a pri vode. Práve tam realizovali všetky potreby, umývali si zuby, či prali svoje prádlo.

Mesto Banjarmasin sa nazýva aj Benátky Ázie aj kvôli faktu, že domy sú tam na koloch a je tam veľa kanálov. Po trhoch sme zamierili do mesta Martapura. Predávajú sa tam všemožné drahé kamene, či bižutéria. Takže nejaké darčeky pre vás už mám :D Na druhý deň sme už určite chceli trhy stihnúť, tak sme vstávali o štvrtej ráno. Po vyjednávaní ohľadne toho ako sa na trhy dostať – najprv s majiteľmi lodí a potom s motorkármi – sme to nakoniec stihli a prišli k rieke včas. Tam sme prešli po brvnách a “priskočili“ do loďky k jednému kupujúcemu pánovi. Postupne sme vplávali do toho nákupného prúdu, kde sa pri sebe míňali loďky so všemožným tovarom. Predávalo sa tam ovocie, zelenina, ryža a dali sa tam kúpiť aj raňajky.

Bola tam výnimočná atmosféra, ešte za šera na vode. Kúpili sme si nejaké ovocie a pokračovali do mesta Cempaka, kde sa ťažia drahé kamene a zlato.

Miestni robotníci nás previedli po náleziskách, ukázali ako hľadajú zlato, spôsob akým ťažia kamene. Je to tvrdá práca vo vode a v blate. Dokonca nám núkali aj nejaké farebné kamene, či prstene, ale my aj naše peňaženky sme úspešne odolávali.

Z mesta Banjarmasin sme sa presúvali do mesta Balikpapan autobusom presne na Silvestra. V buse bola silná klíma, tak sme sa nainštalovali do svojich spacákov a prespali aj vítanie Nového roka. Keď bola polnoc, otvorila som pravé oko a zahliadla niekde v diaľke ohňostroj. Bolo to z našej strany veľmi “bujaré“ privítanie roka 2014, zaspali sme spánkom spravodlivo unavených cestovateľov. Namiesto sľúbených 12 hodín sme cestovali 18 hodín, ale nakoniec sme šťastne dorazili do Balikpapanu. Je to moderné mesto na východnom pobreží Kalimantanu. Oproti Jáve je tam všade čisto, ulice sa upratujú a udržiavať mesto bez odpadkov je vecou všetkých. Toto Bogor veľmi nerieši napríklad. Majiteľom hotela v ktorom sme sa ubytovali bol istý pán Amin. Ten si nás z nejakého bližšie neurčeného dôvodu obľúbil a trval na tom, že nás chce zobrať na výlet. Namierili sme si to do prírodnej rezervácie Bukit Bangkirai.

Rastú tam stromy Bangkirai, ktoré sa používajú na stavbu striech a lodí. Prešli sme aj závesným mostom, ktorý bol 30 metrov nad zemou a potom sa ochotne pofotili s miestnymi. Nasledoval obed, ktorý by potreboval samostatný príspevok. Bol to prudký a silný gastronomický zážitok a ešte teraz sa mi tisne slza do oka a slina – nie do oka pravdaže – keď si na to spomeniem. Vybrali sme si tam čerstvé ryby s nezakaleným, polointeligentným pohľadom a bol to skvostný obed! Ryby boli ugrilované, potreté omáčkou zo šalotky, cesnaku a kurkumy, baklažán bol ugrilovaný spolu s omáčkou z červeného chili k tomu všetkému bola všadeprítomná ryža a radosť v duši. Ešte spomeniem citrusovú bazalku a zmes mladého manga s chili.

V Indonézii robia výborné džúsy z čerstvého ovocia, vyzdvihnem avokádový s čokoládou či papájový. Idem radšej zmeniť tému, lebo sa úplne rozcítim :D V Balikpapane je aj veľký lodný prístav a z neho sa dá prejsť po promenáde. Tam sme so Zuzkou ochutnali veľký skvost miestnej kuchyne a to grilovaný banán s karamelovo-kokosovou omáčkou, štedro posypaný strúhaným syrom. To by bol hriech neskúsiť. Ujo Amin, ktorý sa vyznačoval detským a srdečným sčasti bláznivým smiechom nás vzal na stanicu a odtiaľ sme pokračovali do mesta Samarinda. Ťažko sa mu s nami lúčilo tak nás nezobral na stanicu priamo, ale obchádzkami a ja že čo sa tak dlho prevážame? :D Takže toľko zatiaľ a nabudúce vám napíšem ako bolo v džungli! A to mi verte, že tam bolo famózne :D