Začiatky naše každodenné

Po dosť dlhej dobe sa opäť dostávam k blogovaniu. Aj tentokrát je zato vinné cestovanie. Chcem vám sprostredkovať svoje dojmy, pocity a chuť Indonézie. Ako úspešne sa mi to podarí to sa nechám prekvapiť :D Ako teda väčšina vie prišla som sem na jeden semester študovať kulinárstvo na inštitúte v Jakarte. Táto cesta do Ázie je aj pre mňa dosť veľkým sústom. Moje obavy sa týkali najmä obrovskej preľudnosti, Islámu a nekoordinovanej dopravy, ako aj toho ako zapadnem do davu, ktorý je centimetrovo v inej nadmorskej výške. Spolu s Lýdiou, ktorú poznám už z Južnej Ameriky a teraz nám akási vyššia moc (indonézska vláda :D) tiež zariadila pobyt v tej istej krajine, sme spoločne cestovali z Prahy cez Istanbul až do Jakarty. Palivový stop sme absolvovali v Singapure. Cesta ubehla oveľa skôr než som si stihla pozrieť viac ako jeden film v lietadle a zjesť všetko to chutné jedlo, čo ponúkajú Turkish Airlines. V Jakarte, kde nás ovalilo to povestné vlhké a dusné počasie nás už čakali organizátori. Po registrácii a pár hodinách čakania na ostatných študentov nás odviezli do hotela. Och, bol to celkom príjemný medzikrok medzi samotným príchodom z Európy a bývaním v indonézskej realite :D Keď som si bola večer na recepcii zisťovať koľko by ma vyšiel internet, tak mi recepčný vyrátal, že by to bolo tak odhadom 11 eur, čo aj mňa ako Európanku pri peniazoch celkom zaskočilo a vrátila som sa radšej späť na izbu. Podozrievam ho, že na výpočet použil metódu Bermudského trojuholníka alebo kieho čerta. Posteľ, teplá sprcha, európsky záchod ako aj výber jedál z celého sveta to ozaj potešilo. Prvý večer spolubývajúce z Laosu a Iránu pripravili svoje národné jedlá, tak človek mohol zajesť svoj prípadný homesick – homeless pocit. Na ďalší deň sme ešte mali voľno, tak sme obiehali miestny nákupný dom, zamieňali peniaze a kupovali SIM karty. Došla aj Zuzka zo Slovenska, moja spolubývajúca v súčasnom bydlisku v meste Bogor. Idúc na horné poschodie katolíckej univerzity Karola Wojtylu odfotiť si výhľad sme sa vlastne dostali na stretnutie mládeže. Tí nás automaticky vtiahli medzi seba a vyzvali nás pozdieľať spoločne naši životy. Cesty božie ako aj tie indonézske sú skrátka nevyspytateľné. Jeden postreh, ktorý mi sprostredkovala aj Zuzka je, že pre Indonézanov je všetko Jauh teda ďaleko. Je jedno či sa jedná o skutočnosť, že človek pešo prejde 50 metrov alebo nebodaj o takú nehoráznosť, že chce bývať v inom meste ako bude študovať. Po všetkých týchto informáciách sa na vás pozrú a povedia Jauh. Takže pýtať sa ich na vzdialenosti a odhady sa asi veľmi nevyplatí. Keďže sú zvyknutí prepravovať sa všade dopravou majú na to iný pohľad. Cesty sú ale tak preplnené, že sa vydalo opatrenie, že v určitých časoch počas dňa nemôže byť v aute len jeden človek, ale musia tam byť viacerí pasažieri. Z tejto potreby teda začali ľudia popri ceste stopovať, deti nevynímajúc, pričom na prstoch ukazujú koľko miest potrebujú. Šoféri týmto stopárom platia, lebo im vlastne robia službu a ochránia ich pred prípadnou pokutou, ktorú by dostali nerešpektujúc pravidlo “plného auta“. V sobotu sa konal celodenný otvárací ceremoniál pre všetkých študentov z viac ako 70 krajín. Všetkých nás nahnali do jedného hotela a od rána sme mali prednášky, ktoré zakončil kultúrny program. Zadné rady po čase zaspávali, ležali na stoličkách a zotavovali sa ešte z cesty, tie predné boli aktívnejšie a udržiavali dojem bdelého publika. Jednu prednášku mala profesorka interkultúrnej komunikácie a hovorila o zvyklostiach Indonézanov, napr. o ich small talk-och (čiže takých tých úvodných zahrievacích rozhovoroch). Čo môže cudzinca zaskočiť je, že Indonézania sa ako prvé pýtajú napr. na vek, či je niekto slobodný alebo ženatý, či na to kam práve ide. Profesorka to vysvetlila aj tým, že sa predsa nebudú pýtať na počasie tak ako my, keďže by to bolo v prípade indonézskeho viac menej stabilného počasia úplne zbytočné. Uviedla nasledovný príklad: Indonézan by sa nepýtal svojho krajana: „Aké máte počasie v Jakarte?“ Odpoveď by bola: „Také ako pred desiatimi rokmi.“ Takže na ulici je viac ako bežné, že na vás kričia Mister, alebo sa na vás pozrú a začnú sa smiať. Pred pohľadmi sa skrátka nie je kde skryť a zamaskovať sa je nemožné. Takže do boja! Záver ceremoniálu tvorilo vystúpenie tradičného orchestra Gamelan, tanečníc z provincie Aceh zo Sumatry, ktoré vystupovali spolu s hudobníkmi a svoj tanec prispôsobili ich rytmu. Potom ešte vystúpila nejaká kapela, ktorá nám zaspievala aj nejaké hity od Bon Joviho či Jacksonovku. V nedeľu sme so Zuzkou ráno odišli do Bogoru, kde bývame. Cesta pozostávala z odpravenia sa na bus, potom sme sa odtiahli na železničnú stanicu. Išli sme práve v čase od 9tej do 11tej čo je CAR-FREE time takže po cestách bolo vidno len cyklistov a iných chodcov. Hrdo som sa s kufrom zaradila na hlavnú cestu a bol to skvelý pocit, nevidieť tam všetku tú dopravu ako obvykle. Až keď tu zrazu pustili premávku a my sme mali čo robiť, aby sme prešli na chodník. Bol to vskutku rýchly presun. Čakala nás ešte cesta dvomi vlakmi. Každý vlak má prvý a posledný vagón vyhradený pre ženy. Zvonku sú ružové a pripomínajú mi reklamu na ženské hygienické pomôcky. Výhodou je menej ľudí, iba ženy a deti. Mužov odtiaľ automaticky vykazujú. Keď som vystúpila z vlaku a čakala Zuzku, hneď ku mne prišiel miestny chlapík, že robí sprievodcu a dokonca študoval na tej istej škole ako budem aj ja. A čo je úplnou tradíciou, na záver si chcel vymeniť telefónne číslo. Indonézania sú závislí na svojich mobiloch a komunikácii. Sústavne sms-kujú a telefonujú. Vykorčuľovala som z tejto situácie s tým, že mám mobil v batožine a mám k nemu obmedzený prístup :D

Z bogorskej stanice už bolo treba si vziať len Angkot, čo je malé auto niečo ako maršrutka. S mojím kufrom a ruksakom sa nás tam zmestilo tak 6, ale ináč má kapacitu tak približne 12 osôb. Šofér sa počas cesty stihne zastaviť natankovať, či kúpiť si kusovú cigaretu od pouličných predavačov. Angkot vám pristaví hocikde kde si ho stopnete a keď chcete vystúpiť stačí povedať Kiri, čo znamená vľavo. Do týchto prostriedkov zvyknú priskakovať aj rôzni hudobníci, ktorí vám za dobrovoľní poplatok (zne)príjemnia cestu.

Ináč len tak v rýchlosti ešte: vajcia sa tu predávajú medzi ovocím a sú na váhu. Škola mi začína až 18.9 takže dovtedy sa niečo priučím z indonézštiny a miestnych zvyklostí. Myslite na mňa (ja som na vás ešte zabudnúť nestihla :D), prijímam aj humanitárne balíčky neskôr. Zatiaľ ešte mám veľa pudingov vďaka Bejke, loveckú salámu od Adi, či Marína keksy z Billy.

Sampai jumpa!