O zvláštnych chutiach a upratovacej mánii

Mávam na Slovensko z tej teplejšej časti zemegule, síce tu máme po búrke riadnej (zbierali sme vodu do vedra, lebo sa to tu šinulo popod dvere ako bláznivé), ale aspoň nemáme nula stupňov. Škodoradosť bokom ale. Škola sa rozbehla ako sa patrí. Hodiny geografie patria k tým menej dynamickým. Asi to bude aj zásluhou nášho učiteľa, ktorý sa volá sir Eddy. Je to starší pán, polovičný Holanďan a polovičný Indonézan a svoje tempo zabudol v minulom storočí tipujem. Minule keď rozmýšľal nad nejakou otázkou nami položenou sa postavil k lavici, zavrel oči a začal sa nebezpečne nakláňať smerom dopredu. Vyzeralo to, že už-už padne, ale vtedy sa mu našťastie rozsvietilo a on precitol a došiel k sebe. Mám podozrenie, že sa dostal do nejakej inej “geografickej hladiny“, prekročil nadmorskú výšku v ktorej bol redší vzduch tipujem. Musím ale povedať, že hodiny varenia majú spád a sú viac než prínosné. Učitelia sú skúsení odborníci a veľmi sympatickí ľudia. Náš učiteľ cukrárčiny pracoval aj v Chorvátsku a vždy nás víta pozdravom Dobro jutro! Už sme pripravovali koláč z fermentovanej cassavy a waffle z ryžovej múky v kombinácii so syrom a párkami. Takéto chute sú tu viac ako bežné, lebo miestni obľubujú napríklad čokoládové zákusky so syrom. By the way - už viem vyhadzovať palacinky do vzduchu – nie vždy dopadnú tam kde treba - a rozbíjať vajce jednou rukou. Dobre, tuším, že mnohí z vás toto už ovládajú minimálne od svojich adolescentských liet, ale tak potešilo ma to.

Hodiny prípravy slaných jedál máme s istým pánom Haddim. Minule sme pripravovali kura s ryžou, polievku a pikantnú omáčku. Áno, áno – kura prišlo aj s hlavou a paprčkami, ale hlavu stratilo veľmi rýchlo. Haddiho brat pripravuje jedlo aj pre indonézskeho prezidenta, tak sme sa napríklad dozvedeli, že bežne sa z jedného kila mäsa nakrája 25 kociek mäsa – v bežnej reštaurácii. Pre prezidenta a zahraničné návštevy je to však len 14 kociek. Neviem či sa môžem aj ja považovať za zahraničnú návštevu :D. Samotné cestovanie do školy zostáva ešte stále v kategórii prudko zážitkové. Tento týždeň sa cestou tam autobus pokazil, začal dymiť a museli sme presadnúť na iný. Myslela som si preto, že cesta späť by mohla byť aspoň o čosi príjemnejšia. Omyl ako vyšitý! Nielenže som nad hlavou mala reproduktor a celý čas som bola nedobrovoľne vystavené indonézskym jemným melódiám, ktoré prehlušili aj Živé kvety v mojom MP3 prehrávači, ale ešte sa aj náramne rozpršalo a začalo to stekať na mňa. Dá sa toto nemilovať? Minulý víkend sme tripovali na Thousand Islands – Tisíc ostrovov pri Jakarte. Vybrali sme si ostrov Tidung. Obnášalo to vstávanie o tretej ráno a presun z Bogoru do Jakarty do prístavu. Ten bol nadmieru autentický či už po čuchovej stránke, alebo brodením sa bahnom. Potom si stačilo len nájsť príslušnú loď, ktorej technický stav nebudem komentovať.

Samotný ostrov bol taký ako z katalógu, pekné pláže, veľké netopiere lietajúce večer nad palmami a všetečné kozy pasúce sa na odpadkoch. Večerali sme na pláži, kde sme si pripravovali večeru nad ohňom čo prilákalo skoro všetkých obyvateľov ostrova. Nepreháňam – vážne. Ani neviem odkiaľ sa zrazu začali zbiehať húfy mužov a prichádzali k nášmu stanovisku, kde si tak po indonézsky kvokli a pozerali čo robíme. Pripadala som si ozaj ako v nejakej reality show, pričom som si márne hľadala WC Platz. Neúspešne! Rojili sa odvšadiaľ. Tak som prehodnotila svoje potreby a dala si radšej pivo na ukľudnenie.

Keď sme sa vrátili domov pochytila ma nutkavá obsesia všetko upratať. Tak som si išla prášiť ruksak od piesku. Zabudnúc, že som si odtiaľ nevyložila všetky veci som sa presunula na balkón a vysypala si aj svoje púzdro s dioptrickými okuliarmi do “potoka“ lepšie povedané do splašiek pod naším oknom. Je to ako v stredoveku, pretože tam odteká tak naša voda z kuchyne ako aj z kúpeľne. Našťastie sa sused Miro obetoval – veľmi si to cením! – a so smetnými sáčkami na nohách išiel čeliť úskaliam tejto dravej rieky. Bol úspešný, stačilo len prekročiť mŕtveho potkana a vyhnúť sa nejakým živým organizmom, ktorých je v tomto prostredí toľko ako by ich tam vypľula Noemova archa. Je to taký náš slum, ale máme to tu celkom radi.

Špecialitou Indonézanov sú aj rôzne bieliace krémy a prípravky, ktorých majú neúrekom. Každý chce byť biely a má strach zo slnka. Používajú sa aj injekcie a môžem povedať, že niektorí vyzerajú naozaj veľmi “prirodzene“. Tak sa tešte, že sa teraz neopaľujete a môžete zostať krásne bieli bez injekcií, či iných podporných prostriedkov! Sampai jumpa