Som zo Somálska a neviem ako pripraviť kozie mäso

Opäť nejaký ten update zo štipľavo-sladkej krajiny. Čas mi tu ubieha, nové informácie, podnety a zážitky sa skladajú do mozaiky a veci zapadajú na svoje miesto. Hovorím o takom tom pocite, keď napríklad na ulici porozumiete za čo karhá matka svoje dieťa, alebo sa porozprávate so šoférom či zjednávate ceny na trhu. Keď sa niekde cítite už tak trochu doma a tešíte sa na svoj matrac aj na sprchovanie oblievaním sa vodou. Jašterice v izbe začnete považovať za svoje domáce zviera – veď koniec-koncov sú užitočné a požierajú prebytočný hmyz – a niekedy sa im aj prihovoríte. Prosím nestanovujte mi z týchto vyjadrení diagnózu :D Indonézska vynaliezavosť ma neprestáva udivovať. Keď cestujem angkotom naskytajú sa mi rôzne pohľady. V jedno ráno s polorozlepenými očami som si všimla troch chalanov postávajúcich, čo by na indonézske pomery neboli nič nenormálne. Okolo jedného sa však ovíjal veľký had a všetci spolu viedli družný rozhovor. Ďalší miestny jedinec zase do angkotu nakladal dve poloplné či poloprázdne priesvitné vrecia – záleží od uhla pohľadu - v ktorých plávali oranžové rybičky. Bogor je známy aj svojou botanickou záhradou, ktorú v roku 2006 nenavštívil nikto iný ako samotný George Bush. Správne tušíte, že teraz bol rad na mne. V rámci záhrady je aj prírodovedné múzeum, kde som však budila väčšiu pozornosť ako skelet tapíra a vypreparovaný žralok. Myslím, že ako vedľajší job by som tam mohla byť ako exponát s tabuľkou Skoliotická Slovenka. Hlavne v seba nikdy neprestávajte veriť! Ulice sú plné malých muzikantov, gitaristov a podobných hudobných živlov. Čo sa týka kvality prejavu, ťažko sa mi to posudzuje lebo mám hudobný hluch. Niektorým by som ale zaplatila už len za to, aby prestali spievať. To však nie je prípad istého malého chlapca, ktorý počas hrozitánskej búrky priskočil s plastovou fľašou v ktorej mal kamienky do nášho angkotu. (Viem, že o tom angkote píšem v alarmujúco zvýšenej miere, ale je to skrátka môj nosný dopravný prostriedok). Mohol mať tak šesť rokov a spieval najprv potichu, akoby len pre seba, ale potom sa niekde v ňom vzal hlas ako zvon a prehlušil aj ten dážď aj nevšímavosť a apatiu ľudí, ktorí ho ozaj začali počúvať. Možno je to banalita a vo svete je nespočetne veľa podobných detí, ale v tom momente to mnou skrátka pohlo a každý mu čímsi prispel. Už sme si tu zažili aj výpadok elektriny vo večerných hodinách, takže náš sused z Uzbekistanu sa obetoval a išiel kúpiť nejaké sviečky. Hovoril, že cestou do obchodu sa na neosvetlenej ulici hmýrili potkany ( Animal party) a tak bol rád, keď konečne nakúpil a uvidel plameň. Popri cestách sú tu bežné aj ohrady s ovcami či kozami, kde uprostred nie je ničím nezvyčajným aj televízor na stolíku. Myslím si, že to môže mať na zvieratá aj výchovno-vzdelávací aspekt, pokiaľ by sa jednalo o program pre kopytníkov. K tejto téme sa viaže aj významný moslimský sviatok, ktorý sa tu nedávno oslavoval. Volá sa Idul Adha v preklade sviatok obetovania. Bohatšie rodiny majú kúpiť a obetovať ovcu či kozu, časť mäsa si nechať a väčšiu časť rozdať chudobným. Ide o spomienku na proroka Abraháma, ktorý vyjadril svoju poslušnosť Bohu tým, že bol pripravený obetovať svojho syna Izáka. Nakoniec ho Boh zastavil a on obetoval barana. Rušno bolo už v predvečer tohto sviatku, z minaretov sa spievalo nepretržite od večera až do rána a na druhý deň sa obetovali zvieratá. Počas dňa nebolo výnimočné vidieť na chodníku hlavu kozy či viesť sa spolu s debničkou naporciovaného zvieraťa, čo sa podarilo našej bulharskej vegetariánskej kamarátke. Keďže nie je teraz o mäso núdza, naši moslimský známi nám ponúkli kozie mäso, ktoré mám nejako spracovať. Sú to životné výzvy skrátka. V škole pokračujeme napríklad prípravou dezertu z múky zo zelenej fazule, či zeleninou s výbornou arašidovou omáčkou, ktorú skrátka musíte ochutnať.

Okrem toho si doma trénujem rozbíjanie vajec jednou rukou, vyrezávanie ananásu a kúpila som si aj kamenný mažiar. Na hodine indonézskeho jazyka nám dnes učiteľka oznámila, že by sme už pomaly aj noviny mohli začať čítať, čo je po mesiaci a pol dosť rýchlokurz, ale asi to treba vyskúšať v hladine alfa. Absolvovali sme aj výlet na západnú Jávu, na pláž Carita, z ktorej je výhľad aj na sopku Krakatau. Cestovanie tam bolo extrémne pútavé – nie len, že nás v angkote sedelo 17, pričom optimum je tak 8 ľudí, ale viezli sa s nami aj nejaké kurčatá a bednička s nožmi. To bol asi set, predpokladám. Ľudia sa po ceste pýtali odkiaľ sme. Každý sa po vyslovení našej krajiny tvári krajne inteligentne a pridá obligátne OOOH. O chvíľu na to sme ale zo Somálska, či zo Švédska. Miestni si to skrátka interpretujú po svojom a vehementne presviedčajú aj okolie, že tie dve blondíny sú predsa z Afriky.

Pláž bola parádna, dali sme si kokosový orech, masáž ponúkali na každom kroku – dobrá bola veru, večerali sme morské plody a sledovali malých krabov na pláži. Tí vám teda vedia utekať jedna radosť.

Išli sme si pozrieť aj dedinu Sindanglaut, ktorá je v horách. Keď v roku 1883 vybuchla sopka Krakatau, ničivá veľkááá tsunami sa zastavila práve v tejto dedine. “Prenajali “sme si miestnych motorkárov, nech nás tam zavezú a cestou sme prechádzali cez oblasť, v ktorej pulzoval život vo svojej plnosti. Už dlho som nevidela nič krajšie ako deti púšťajúce si šarkany v blízkosti ryžových polí.

Ináč Indonézania majú rôzne výrazy pre ryžové pole, trs ryže, nespracovanú ryžu a uvarenú ryžu. Ryža tu vládne železnou rukou a ten kto ju neje, ten je proti nám! Alebo je zemiaky :D Tak nezaháľajte a už nech je tá ryža v hrnci na sporáku!