Tajomstvo najdrahšej kávy treba hľadať v truse

Pozdravujem vás hory lesy, z tej duše pozdravujem vás! A tak ďalej a tak ďalej. Zdvíham ruku do výšky a hlásim sa o slovo :D Od minulajška je nové to, že sme zdarne ukončili semester. Skúškovali sme ako o život. Z geografie sme mali vážny test porovnateľný s maturitou na Metodke a skúška z indonéžštiny prebehla v Botanickej záhrade. Niečo na spôsob Havettu a jeho Slávnosti v botanickej záhrade :D Každopádne sme to odpálili piknikom vo veľkom štýle s celou siahodlhou rodinou našej učiteľky. Jej mama je výborná kuchárka a pripravila nám všetko možné od listov cassavy cez kávu podľa želania. Vyhlásila, že by chcela, aby sme boli jej deťmi a mohla nás ponúkať a variť nám každý deň. Po tom čo sme sa napratali nasledoval test, ktorý pozostával z našej znalosti časti tela, zvierat, členov rodiny a eseje s rozsahom 200 slov. Skúška z varenia a cukrárstva bola teoreticko-praktická, takže vám na požiadanie kľudne zarecitujem nejaký ten recept a dokonca plynulejšie ako Žltú ľaliu, na moju dušu :D Náš učiteľ geografie pán Eddyson, bývalý to pilot a vo voľnom čase aj ľudový liečiteľ, nás zobral na školský výlet do Jakarty. Bolo to piktoreskné – snáď som to slovo použila v dobrom význame :D Predstavte si seriózneho staršieho pána so štyrmi dospelými študentmi v ZOO, pobehujúc od jednej klietky ku druhej. Pritom Srb Bojan stíhal živo komunikovať so slonmi, mám podozrenie, že sa mu podarilo nadviazať aj spojenie. Odtiaľ sme išli do Taman Mini, čo je park kde sú miniatúry celej Indonézie. Všetko od Sumatry až po Papuu.

Škola je teda za mnou a stáž v hoteli priamo predomnou. Začínam budúci týždeň, ale ešte stále zháňam bezpečnostné - pracovné topánky do kuchyne. Myslím, že varenie v číňanoch mi už v štvorhviezdičkovom hoteli nemá šancu prejsť. Bola som sa tam nedávno aj predstaviť všetkým od sekuriťákov až po oddelenie prípravy svadieb. S prilepeným úsmevom som zvládla aj zdvorilostné frázy v kuchyni a v cukrárskej prevádzke, pričom sa každý pýtal či idem na stáž do kancelárie. Dostala som aj svoju kartičku na december, ktorú si budem pri príchode a odchode štikať :D Klasika nadovšetko. Minule keď som sa vracala domov inými uličkami sa za mnou rozbehlo asi päť malých dievčeniec s tým, že kto som – čo som. A na záver mi predviedli choreografiu doprevádzanú rezkou piesňou. To všetko pre mňa :D Stála som tam a pozerala sa vyjavene na túto scénu. Oni na záver zatlieskali a popriali mi pekné varenie. Čo ale čert nechcel, vypátrali kde bývam a už nám aj klopali na dvere s tým, že kedy si niečo spolu uvaríme. Taká anonymita je tu ošemetným pojmom. Nedalo mi to a musela som ísť kuknúť aj Textilné múzeum v Jakarte. Majú tam batiku z celej Indonézie. Poviem vám to je celá veda. Pre mňa batika vždy znamenala také to obtočenie nejakej textílie špagátom a namočenie do farby – táborové časy Stromu života :D Nie, nie, také ľahké to teda nie je. Existuje veľa druhov batiky – napr. razítková či ručne maľovaná. Tak toto by som študovala, keby mi nevybrali kulinárstvo. A asi by ma to aj bavilo, domnievam sa. Napríklad mesto Bogor má tiež svoj špecifický vzor na batike. Keďže je to najdaždivejšie mesto v Indonézii prekvapivo produkuje batiku s oblakmi a dažďovými kvapkami.

Nedávno sme s mojím španielskym spolužiakom Christianom navštívili Sumatru. Cieľom bola cibetková farma. Kontakt na “cibetkového“ farmára som mala z výstavy TradExpo z Jakarty, len sme sa mu ohlásili a vyrazili. Z Jávy na Sumatru premávajú lode a cesta trvá len niečo cez dve hodiny. Voda bola modro-modrá, vietor priaznivý, ľudia okolo zvedaví – takže všetko v najlepšom poriadku.

Z prístavu Bakauheni – kde sa o nás doslovne trhali všetci vlastníci nejakého dopravného prostriedku – sme išli do mesta Jepara.

Odtiaľ sme si chceli pozrieť národný park so slonmi a nosorožcami. Ten bol žiaľ zavretý, ale aspoň sa nám ušiel hotel s bazénom, karaoke, teplou vodou a raňajkami, čo je viac než príjemný luxus v miestnych podmienkach. Po srdcudrásajúcej informácii o zatvorenom parku sme zmenili plán a presunuli sa do mesta Bandar Lampung.

Je to veľké mesto, kde sme si najprv urobili prieskum miestnych hotelov a nakoniec skončili v nejakom lacnom čínskom, kde mi v noci pri hlave liezol nejaký živočích, šuchotal a robil hurhaj. Tak som bola nútená otočiť sa o 180 stupňov a hotovo. Osobne sa mi najviac páčilo ako sme išli do takej chudobnejšej štvrte v meste. Bola postavená na kopci a chceli sme si odtiaľ pozrieť výhľad. Na priedomiach postávali a posedávali ľudia a my sme sa im zdravili a pýtali sa, či tadiaľ môžeme prechádzať. Oni sa len usmievali, púšťali nás ďalej a dávali nám inštrukcie ako vyjsť až hore. Bolo veľmi príjemné prechádzať cez ich územie ale s pocitom pokoja a bezpečia.

Ľudia vychádzali z domov, deti sa k nám pridávali a my sme vyšli až hore a pozreli si celé mesto ako na dlani. Dobre, aj som sa tam šmykla po ceste hore, to viete flip flopy :D, a skoro to môj foťák neprežil, aby to neznelo tak úplne idylicky no. Páčil sa mi ten koncept ísť niekde a hneď nadviazať kontakt s miestnymi, či už hovoríte ich jazykom dobre alebo viete len základy. Ukázať im, že ich rešpektujete a zaujímate sa i nich. Christian napríklad keď bol malý, zvykol skoro ráno cez víkend vyjsť von a len tak niekde na španielskom vidieku zdraviť ľudí. Asi toto je niečo také čo by sme sa mali snažiť si uchovať aj v dnešnej dobe. I keď netvrdím, že je to vždy úplne možné. Sumatra sa mi zdala čistejšia čo sa týka odpadkov a aj ľudia boli akýsi príjemnejší. Napríklad sme sa snažili prejsť cez cestu – čo je všeobecne dosť adrenalínová záležitosť tutok a v okolí – a zatiaľ čo my sme stáli a čakali na príhodný moment, pred nami úplne bez problémov prešla celá rodiny. Tak sme na nich zakričali, že ako to urobili a ten pán sa pre nás vrátil a previedol nás cez cestu. Je príjemné keď sa o vás niekto stará :D Ďalším bodom bola cibetková farma. Presunuli sme sa tam minibusom po hrôzostrašnej ceste plnej dier a výmoľov, žalúdok vyskakoval od nadšenia. Podľa vizitky sme trafili a neskôr sme zistili, že v danej oblasti je asi sedem takých menších rodinných producentov cibetkovej kávy. Pozreli sme si dve farmy, kde nám vysvetlili celý proces, ukázali cibetky, ponúkli nás kávou.

Dokonca som si popestovala aj mláďa cibetky, ako aj jej dospelú verziu. Bolo to neskutočné.

Keď sa rozpršalo presunuli sme sa do miestnosti, kde sú zvieratá voľne pustené, priniesli nám tam stoličky a my sme pozorovali majiteľ kŕmi cibetky papájou. Nebolo to divadlo jedného herca, ale predstavenie asi desiatich cibetiek, ktoré hltali papáju a živo medzi sebou komunikovali. Na to, že sme sa prevažne rozprávali po indonézsky sme toho celkom dosť pochytili.

Prenocovali sme na farme, kde okrem cibetiek žije majiteľova rodina, mačky, had a opica Kukang s veľkými očiskami, ktorá vyzerá akoby bola permanentne prestrašene-previnilá. Ako suvenír sme si odniesli balenie kávy a aj inkriminované cibetkovské hovienko.

Myslela som si, že táto káva je najdrahšia, ale že vraj existuje aj káva Black Ivory ktorá prechádza tráviacim traktom slona. Budem to musieť nabudúce overiť :D

Z farmy sme už išli smer Jáva. Zastavili sme sa v provincii Banten, kde sú archeologické náleziská a známa mešita. V poslednej dobe nám často vypadáva elektrina. Takže sviečkujeme – večera, sprcha to všetko sa zvláda. Minule vypadla elektrina práve keď som sa chcela učiť na skúšku z cukrárstva. Tak som to chcela riešiť čelovkou, ktorú tu mimochodom viac využívam doma než niekde v divočine :D Tak pekný víkend ešte, ja ho trávim s bioparoxom a knihami. Bááááj a tutok zapad slnka od nas