Var s príhodným hudobným podmazom a cestuj do úmoru

Hej, už samotný nadpis je nejaký krkolomný s výskytom slov, ktoré som už dlho nepoužila tutok v Ázii. To znamená, že na to musíte doplatiť teraz práve vy. Bože odpusť mi :D V poslednej dobe som cez víkendy cestovala a nejako ma to zmorilo, takže sa teším na flip-flopový víkend. To je obmena vášho papučového, vy máte totiž oveľa chladnejšie, takže v žabkách by ste isto primrzli. Aby ste boli v obraze, jeden víkend som bola v meste Bandung. Nachádza sa tri hodiny od Bogoru a zvykne sa mu hovoriť tiež Paríž Jávy. Že vraj sa tam parádne nakupuje, neviem to však potvrdiť. Bola som tam zatiahnutá na univerzitnú akciu zahraničných študentov. Obnášalo to prípravu tradičného laoského jedla s mojou známou a na druhý deň nás zapojili do sprievodu, ktorý si to mašíroval rovno cez celé mesto. Fakt neviem ako som sa tam ocitla, tak som postávala naboku a zrazu k nám prišli učiteľky z univerzity a podávali nám tričká s nápisom: Som hrdý, že rozprávam po indonézsky. Keďže sa s týmto výrokom plne stotožňujem a rozhodne odráža aj reálny stav mojej znalosti spomínaného jazyka, zapojila som sa bez námietok. Dokonca nám učiteľstvo dalo aj peniaze, že vraj na obed, ale podľa mňa to bolo za dobre vykonanú prácu a za to, že sme zahraničáci. Na to by som si vedela zvyknúť.

Minulý víkend sme išli spolu s Lydkou obývajúcou mesto Malang na centrálnu Jávu. Je vám tam mesto Yogyakarta, ktoré treba vidieť. Má úplne odlišný charakter od miest na Jáve, ktoré som doteraz videla. Je to také vibrujúce kultúrno-umelecké centrum. Je pravda, že sa tam zhromažďuje aj veľa cudzincov, tak sme tam aspoň nesvietili ako úsporné žiarovky. Prevážali sme sa po meste v becaku, čo je taká “bicyklová rikša“. Keď sa takto veziem, vždy ma posadne taký buržujský pocit a chuť to tu znovu kolonizovať :D

V okolí Yogyakarty sú aj známe chrámy. Hinduistický Prambanan a najväčší budhistický chrám na svete Borobudur.

Sú pôsobivé a majestátne, to je pravda. Občas vám tam síce zavadzajú turisti s dáždnikmi chrániaci sa pred slnkom - nazývam to “dáždnikový turizmus“ – ale na celkovom dojme to skrátka nemôže ubrať.

Posledný deň sme si pozreli Kraton, čo je palác sultána. Yogyakarta má vrámci Indonézie špeciálne zriadenie a to sultanát. Je to obrovský komplex, v ktorom platia zvláštne pravidlá. Do areálu patrí aj Vodný palác, ktorý pre sultána navrhol portugalský architekt. Je to úžasne fotogenické miesto, z ktorého som bola unesená. Nie doslovne pravdaže. Vo vodnom paláci sú bazény, ktoré boli určené ženám ako aj veža, z ktorej tieto ženy sultán pozoroval. Následne si nejakú vybral a presunuli sa do súkromného bazéna, loviť planktón predpokladám :D Dostali sme sa aj do dielní, kde sa vyrábajú wayangovia. Sú to tradičné bábky, ktoré sa používajú na divadelné predstavenia. Nie sú späté so žiadnym náboženstvom. Existuje vyše 350 rôznych bábok, ktoré zobrazujú ľudské povahy a emócie. Wayang kulit sa vyrába z kože vodných byvolov a je to hotová veda. Každá vyrezaná časť, ornament a detail majú svoj hlbší význam, rovnako ako aj farby, ktorými sa neskôr maľujú.

Neskutočne pútavo vedel o tom náš sprievodca hovoriť, až rozmýšľam či nezmeniť oblasť štúdia :D Dobrý dojem z tohto mesta mi nemohlo narušiť ani 20hodinové cestovanie späť. To nevymyslíš, to je Indonézia. Ale späť ku kulinárstvu. Pomaly ma prepadáva panika, lebo od decembra by som mali ísť na stáž do hotelovej kuchyne a ani neviem ako správne nakrájať zeleninu na Julienne či Brunoise. Rovno po škole som si bola kúpiť veľký nôž a cez víkend sa chystám krájať čo mi budú sily stačiť. Až dokým neotupím nôž, alebo svoju myseľ. Na hodinách varenia sa moji srbskí spolužiaci rozhodli, že by bolo oveľa príjemnejšie variť pri nejakej rezkej hudbe. Tak sme počúvali Whitney Houston – I will always love you a išlo nám to o poznanie lepšie. Každopádne som si uvedomila, že hoci je varenie len moje hobby, vždy keď sa s učiteľmi začneme rozprávať o receptoch a ingredienciách, či si písať postupy – úplne ma to pohltí a nejako sa prepnem to takého nadšeného stavu. Ani umývanie mastných panvíc a špinavých sporákov mi potom neprekáža :D

Tieto moje výplody zakončím historkou z KFC. Stála som tam pri pokladni čakajúc na jedlo a odrazu sa tam vyrútilo tak zo päť chalanov a každý z nich držal CD. Jeden so mnou hneď začal energicky komunikovať, že kto som čo som a že či nekúpim to cédečko, lebo to naspievali oni. Vraví, že len za 40 tisíc rupií. Ja mu na to, že je to veľa – to je už taký môj tik, keď kupujem zeleninu alebo oblečenie, na všetko vždy vravím, že je to drahé. Ako sme sa tak pri tej pokladni dohadovali, ani som si nevšimla, že za mnou stála masa ľudí s foťákmi, ktorý boli vo vytržení z tej chlapčenskej skupiny. Začala sa tam strhávať hystéria, tak som sa radšej odprášila s jedlom niekde do kúta a vychutnávala si to, že som tentoraz nebola stredobodom pozornosti. Víkendujte, oddychujte a sekajte dobrotu alebo aj zeleninu!