Všetci do pyžama!

Prichádzam s krátkym reportom diania tutok v Bogore a v blízkom okolí. Pre zachovanie mentálneho zdravia sme sa prihlásili do fitka s bazénom, saunou a s hodinami aerobiku, ktoré pripomínajú niečo medzi brušnými tancami a elektropárty – dobre, neviem, či som na nejakej vôbec niekedy bola. Hej, je to buržujský klub, ale liečim si tam psychiku. Na plávanie v plavkách tam síce môžeme zabudnúť, ale aj také plavecké legíny a tričko majú svoje čaro. Ešte si tak objednať kokosový orech na lehátko a je to ideál. Objavili sme aj tržnicu plnú malých kuracích tiel vylihujúcich len tak naverímboha, neznámych korenín a vyjednávajúcich trhovníkov. Nie som veľmi handrkovací typ, ale snažím sa čo mi len moja znalosť čísiel v indonézštine dovolí. Už sme tu podnikli aj nejaké výlety do okolia. Napríklad na horu Puncak s čajovníkovými plantážami, kde sme po východe slnka obžierali čajovníkové lístky. Tiež sme videli hinduistický chrám so všetkými sochami, za ktorými je taaaaak veľa príbehov.

Začala mi aj kulinárska škola. Máme hodiny indonézštiny, geografiu, varenie a cukrárstvo. Našťastie je to aj praktické. Dostali sme tmavomodrú školskú uniformu a aj bielu kuchársku uniformu, so zásterou a čiapkou. Dokopy sme len štyria, jeden Španiel a dvaja Srbi a cítime sa profi :D Tie uniformy musia bezpodmienečne skončiť u mňa, tak po slovensky si ich požičiam asi.

S cestovaním do školy to mám mierne od ruky. Cestujem dvomi angkotmi a jedným pofiderným busom tak približne dve hodiny. Stáva sa, že ma z angkotu vysadia pri nesprávnej ulici, takže tam pobehujem dookola a snažím sa zorientovať podľa machu na stromu. Je to však menej úspešný spôsob, takže som vďačná, že sa vždy objaví niekto kto ma hodí na motorke až priamo k inštitútu a ešte mi poďakuje, že ma mohol zaviesť. Potešenie je na mojej strane.

Ešte k indonézskej náture. Cez týždeň som jedla v stánku na ulici a sedeli tam študenti, ktorí vedeli trochu po anglicky. Tak sme začali smalltalk a skončili tým, že si ma natáčali do mobilu ako jem, presnejšie povedané ako mi z úst trčia rezance a volské očko. Dúfam, že sa nenájdem na youtube. K prazvláštnym zamestnaniam, ktoré sa tu vyskytujú by som pridala aj samozvaných regulovčíkov dopravy – rozumej hordu chlapov, ktorí zúrivo mávajú, kývajú a “dopomáhajú“ k väčšej plynulosti už aj tak dosť pomätenej dopravy. Ďalej sa tu vyskytujú ľudia, ktorí stoja na hlavnej ceste s nadrozmernou hlavou zajaca či inej potvory a tancujú pred autami, vyberajúc za to peniaze. Do výpočtu by som ešte pridala aj profesionálnych postávačov a posedávačov. Je tu totálne pyžamová móda. Ešte tak deťom by som to prepáčila, ale dospelí v pyžame presúšajúci sa na ulici, to je vyšší level. Už v Uruguayi ma zaujala tepláková kultúra, ale tu v Indonézii to posúvajú za hranice znesiteľnosti. Psychológia odievania by sa mala aktualizovať. Cez víkend sme mali absťák na nejaké naše jedlo, tak sme varili zeleninovú polievku, zemiaky a rokmi overený Bebe puding.

No nič viac si už nespomínam, takže radšej končím, lebo aj to treba vedieť. Hugs!