Miska kaše

Posielam vám dymové signály a chcem sa s vami podeliť o moju posadnutosť súvisiacu s jedlom, koreninami, varením a všetkým čo len trochu zaváňa kulinárstvom. V minulom príspevku som spomínala moslimský sviatok Idul Adha – sviatok obetovania. Pozostatky tohto sviatku som zaznamenala aj počas cesty v arabskej štvrti, kde sa v stánku na trhu na seba oddane dívali dve kozie hlavy. Silno mi to pripomínalo také tie svadobné portréty z dôb našich starých rodičov ešte. Pateticko-romantická záležitosť.

Ďalej moje kroky viedli do veľkého supermarketu, kde som sa prehrabávala v rôznych produktov a budila pozornosť security aj tým, že som si fotila múku z korytnačky a podobné kulinárske kúsky. Tvárila som sa, že je to tá najprirodzenejšia vec, ktorú je možné v obchode robiť a v duchu som sa smiala na tom, ako ma “nenápadne“ sledovalo veľa párov očí a možno aj nejaké oči, ktoré neboli v páre. V našom príbytku, či apartmáne, či aké príznačné slovo použiť - je len miniatúrna kuchyňa s umývadlom a jedným varičom. Tak meter krát dva metre. To nám ale nemôže zabrániť v našich pokusoch všeličo tu uvariť. Radi sa tu realizujú aj naši susedia, Uzbekistanec Jama a už spomínaný Miro. Takže už bol boršč – či niečo tomu podobné - bol to Jamov debut a dnes dokvitla aj haruľa. Na našom balkóne obohnanom ostnatým drôtom, ale bez nápisu Arbeit macht frei, sme minulý víkend grilovali kozie mäso dokonca. Kúpila som si aj pastelky a začala si tvoriť svoj receptový zošítok - pozostatok z gud bááááj darov, vdaka Roman :D

Minulý víkend sa v Jakarte konal veľtrh TradExpo Indonesia 2013. Vybrali sme sa popozerať produkty a Bohu vďaka za všetky ochutnávky čo tam boli zadarmo. Ušla sa nám cibetková káva – kopi Luwak, čaj Oolong, nápoj z červeného zázvoru a nejaké žiadosti o spoločné fotenie sa. Dotkla som sa aj veľmi drahých perál – no nekúpila som si žiadnu. Samozrejme, že nejde o otázku peňazí, ale len o to, že skrátka nosím radšej bižutériu :D Prechádzať Jakartou dá zabrať. Všadeprítomné úmorné teplo sa mieša s pachom odpadkov a znečistených vodných plôch. Nie som až taký veľký enviromentalista síce, ale pri pohľade na to ma vždy zabolí srdce aj okolité orgány. Už predstavená stoka pod naším balkónom je domovom pre mnohé živočíchy. Od meňaviek vyššie. Preto sme s Mirom minule pozorovali dve veľké čierne krysy – pomaly už vo veľkosti kuny – ako sa veselo kŕmili na odpadkoch. Toto je lepšie ako chodiť na safari pomaly už. Indonézske tance zdarne napredujú, až im niekedy nestíham. Čo sa týka hodín tanca, mám v živej pamäti ako nás s kamarátkou učiteľ írskych tancov ešte v roku pána to bolo, stopol aby sme zostali ešte aj po hodine radšej cvičiť. A tak nezdržovali ostatných spolutancujúcich. Takže tanec to je moje! Konečne som sa tu prvýkrát aj do kina dostala. Uff, klíma je tu všade a naplno veru. Čiže sa oplatí nosiť so sebou vždy šatku a spacká minimálne. V kine bola taká kosa, že som využila svoje osušky a uteráky, ktoré som si so sebou zobrala do sauny, a zaizolovala sa. Po ceste do kina sme stihli aj zmoknúť, takže som si svoje zvršky rozložila na sedadlá predomnou a skrátka ako doma no. Chcela by som sa zmieniť aj o indonézskom “obťahovaní“ o peniaze. Indonézania zbožňujú zjednávať cenu, handrkovať sa a vždy začínajú od sumy značne nadsadenej. Pri ceste na pláž Carita sme sa napríklad pýtali koľko stojí cena angkotom. Šofér povedal, že 100 tisíc rupií – v prepočte asi niečo cez 6 eur - čo je na miestne pomery ozaj dosť. Nakoniec sme skončili na 10 tisícoch za cestu. Už tu mám niečo odcestované :D takže mám ako tak šajn o cenách a preto ma minule mimoriadne vytočila cesta autobusom do školy. Tá obyčajne stojí 7-8 tisíc rupií, nikdy nie viac. “Vyberačovi“ som dala 10 tisíc a čakala kým mi vydá peniaze. To by som sa načakala veru. Tváril sa hluchý-slepý, tak som sa ho spýtala, kde mám výdavok. Ono aby som to uviedla na správnu mieru – mne ani tak nešlo o tých 2 tisíc rupií čo je asi 15 centov - ale o princíp. Tu si myslia, že každý biely skrátka musí platiť a ešte oveľa viac než miestny. A keďže ja naozaj nechodím zbierať peniaze do stoky pod mojím balkónom, natŕčala som na vyberača ruku dovtedy kým mi milostivo tie dve tisícky nedal. Čo ma tu zaujalo je fenomén jedenia na ulici. Pouličný stánok

Začína sa ráno, keď ľudia – niektorí aj v pyžame – si vezmú svoju misku a vyberú sa raňajkovať do stánku na ulici. A tak to vlastne pokračuje počas celého dňa. Obľúbeným spôsobom prípravy je samozrejme praženie. Vyprážaniny - Gorengany

Takže pražené snacky si tu môžete kúpiť nepretržite. Tým pádom ani doma netreba variť. Najete sa na ulici a jedným šupom uspokojíte aj svoju potrebu socializácie. Vivat kolektivistické kultúry! Náš učiteľ varenia Hadi nám na hodine rozprával o svojej práci na výletnej lodi. Robil tam rok bez dňa voľna, 12 hodín denne. Jediná výnimka kedy nemusíte pracovať je, keď odpadnete počas šichty, takže bez pardónu. Spomínal aj svojho filipínskeho kolegu, ktorý sa vytrénoval do stavu, že vedel naraz rozbiť šesť vajec. Jednou rukou tri a druhou tiež. To sa potom raňajky museli robiť jedna radosť. Na hodine na inštitúte som mala premiéru s tamarindom aj. Najprv som chcela napísať s tamarinom, ale to je opica. A s tou som určite nevarila :D Tamarind má kyslú chuť a je napríklad aj súčasťou worchestrovej omáčky. Ak budete mať po ruke dobré zrelé avokádo, natrite si ho na hrianku a posoľte, chutí to veľkolepo. Plus posledný postreh z tejto oblasti – dnes som v obchode natrafila na chryzantémovú limonádu. No veruže som to nekúpila. Cez týždeň sme boli z inštitútu na imigračnom úrade kvôli vízam. Odňali nám odtlačky prstov a snažili sa nás odfotiť. Snažili preto, lebo po urputnej snahe úradníka, aby som hlavu držala rovno sa radšej on rozhodol nakloniť foťák. Tak sme docielili uspokojivý výsledok. Ja mám skrátka asi nejakú poruchu rovnovážneho orgánu v strednom uchu, lebo akokoľvek som hlavou hýbala rovno nikdy nebola. A to ma prosím pekne navigoval aj môj srbský spolužiak. Dnes ráno som bola na pohovor v štvorhviezdičkovom hoteli tu v Bogore. Ide o to, že hodiny v mojom inštitúte budeme mať len do konca novembra, zakončené skúškami. Potom budeme praxovať v hoteloch v kuchyni. Čo sa týka mňa vyzerá to tak, že od začiatku decembra začínam. Som na to obrovitánsky zvedavá. A hlavne, oproti hotelu je záhrada so srnkami, moje najobľúbenejšie miesto v Bogore. To by teda nemalo dopadnúť zle.

Cestou domov som sa zastavila na trhu - viď zeleninové zásoby v prípade hrozby tretej svetovej vojny - a dala som aj jedno interview nejakým indonézským študentom, ktorí sa okúňajú ostošesť vždy predtým než sa vás niečo spýtajú.

Takže okolo tohto všetkého sa aktuálne točí môj mikrovesmír. Majte sa a dobre sa stravujte :D